psychoteror, resp. mobbing, bossing. Dnes si pripomeniem začiatky našej činnosti. Prečo sme obnovili Občianske združenie Práca a vzťahy, ktoré založil PhDr. Pavol Beňo v roku 2003? Prešla som štátnymi úradmi a všade existovali intrigy, závisť, boj o kreslá na pracovisku. Zamestnávateľ si svoje kreslo ochraňoval pomocou výroku: Ak sa Vám tu nepáči, vonku čaká 10, 20 náhradníkov, nezamestnaných. Nezamestnanosť nám rástla a rástla. Nikto sa nezamyslel, prečo k tomu dochádza. Žiadna vláda nevedela a nevie zastaviť fenomén tejto doby. Keď som sa sama ocitla v kruhu právnikov, ktorí intrigami sabotovaním, zneužívaním a ponižovaním ma chceli vyštvať z kolektívu zamestnancov nezávislého štátneho úradu, začala som skúmať, kam sa Slováci dostali na ceste pri budovaní demokracie od roku 1989. Moje poznatky ukázali, že vzniklo veľa štátnych inštitúcií na pomoc občanom, ale nikde občan pomoc nenájde. Preto za pomoci PhDr. Pavla Beňa a PhDr. Ivetky Šipošovej sme začali pomáhať našej vláde v boji proti mobbingu. V marci roku 2012 sa konali voľby do parlamentu a ja som sa dostala do parlamentu. Povýšila som boj proti mobbingu aj do kresla poslankyne parlamentu. Rozhodla som sa pomôcť všetkým, ktorí prežívajú mobbing na pracovisku prijatím antimobbingového zákona. Ale ako som zistila, bol to a je to boj s veternými mlynmi. Kto nepozná zákulisie parlamentu, ťažko uverí mojim článkom, ktoré prinášam na tomto blogu. V parlamente vládne politická strana SMER, ktorá sa riadi Programovým vyhlásením vlády. Platia jej pravidlá a zákony. Je to boj s veternými mlynmi, aby v parlamente opozičný poslanec presadil zákon pre občanov. Opoziční politici sa 25 rokov "hrali" s občanmi a politickými rečami ukazovali občanom, že sú im na dobrej pomoci. Ale nie je to pravda. Nič pre občana v parlamente nedokážu spraviť. Zohrievať kreslo v rokovacej sále, keď vonku čakajú davy nezamestnaných, bezdomovcov, týraných žien, týraných detí, týraných starých ľudí, týraných mužov, je vyhadzovanie peňazí zo štátneho rozpočtu. Štát negarantuje občanom ani ich ústavné práva.
Bolo a je potrebné bojovať proti mobbingu, bossingu? Je spoločnosť vyspelá natoľko, aby tento psychický teror vedela odrážať? Máme odvážnych občanov, ktorí chcú meniť našu spoločnosť k vyspelým európskym krajinám?
V našej evidencii prípadov obetí mobbingu sme do dnešného dňa zaevidovali 686 obetí. Každá obeť prešla živnou pôdou pre psychoteror, ktorý sa vyskytuje na našich pracoviskách. Živná pôda pre psychoteror je nevedomosť o psychoterore, útlocit, vysoká hodnota empatie. Vysoký emotívny kvocient zradí poškodeného vtedy, keď nemá vedomosť o sociálnej patológii zvanej psychoteror. Spojenie neznalosti zákerných princípov psychoteroru s vysokou hladinou emotívneho cítenia poškodeného je vždy proti poškodenému. Princíp nápravy v celej našej spoločnosrti spočíva v doplnení vedomostí o psychoterore. V takom prípade falošné city zaniknú, alebo ani nevzniknú. Súcit s páchateľom je nemorálnosť. To je princíp behaviorálnej psychoterapie. Obvykle sa obeťou stáva – najmä v štátnom úrade – osoba dobre vychovaná, pracovitá, slušná, tvorivá a v danej práci plne kompetentná a žiadúca. Nadriadení – v štátnom úrade je to vždy – sa takýchto osôb boja. Boja sa, že prídu o kreslo, že kompetentnejšia osoba ich nahradí, preto začnú s mobbingom. Najprv vytvoria izolatívnu ideu, ako že „táto osoba nepatrí do pracovného kolektívu“. V našom registri obetí psychoteroru, v O.Z. Práca a Vzťahy, máme kauzy s trvalým poškodením zdravia ako následok mobbingu, či iného psychoteroru. Tieto osoby sa trvale liečia a trpí tým aj ich najbližšie okolie, rodina.
Aj keď poškodená osoba nájde na pracovisku nejakého spojenca, nemôže sa na neho spoliehať dlhšie ako desať dní. Prečo? Lebo aj ten sa stane obeťou, resp. nechce sa stať obeťou.Špirála sociálnej tragédie sa začne roztáčať márnym bojom poškodeného. Preto ja každá rada strašne ťažká a veľmi zaväzujúca. Zaväzuje toho, kto radí. Pýtame sa: Kto má pomôcť? Inšpektorát práce? Nálezy, písomné vyjadrenia IP nemajú právnu váhu. Je to napísané v závere každého nálezu IP. Osloviť verejného ochrancu práv? Poslanci za SMER v NR SR, vláda SR a justícia si z verejného ochrancu práv robia posmech. Stredisko pre ľudské práva? To je úplná chyba, tam ani nevedia, čo je to mobbing. V našom štáte nie je nastavená žiadna štátna inštitúcia ani len na monitoring mobbingu.
Spoločnosť doposiaľ nemá právne vedomie o ľudských právach. Obeť psychoteroru nie je chránená nikým a ničím. Obete končia v invalidite, alebo nadužívajú nejaké drogy – alkohol, marihuanu, ťažké drogy a psychiatrické lieky vrátane. Mnohé obete si ukončia pozemské utrpenie. Pýtam sa kto je vinný? Sociopat ktorý svoju obeť utýral? Určite nie. Zodpovedný je štát ktorý tento stav ignoruje. Keby štát mal zodpovedné osobnosti v čele svojich rezortov, mali by sme zodpovedajúce zákony a tyrani by sa nemohli uplatňovať ani v súkromnom rezorte, nie to ešte v štátnom sektore!
Naši manažéri vôbec nevedia o čom je reč, keď sa spomenie psychoteror na pracovisku Zamestnávatelia, či štát alebo súkromník, by sa mali postarať o doštudovanie morálnej etikety zamestnávateľa a zamestnancov. Schopnosť morálne a eticky riadiť spoločnosť by mala byť zvlášť hodnotená. Ten, kto nie je spôsobilý morálne, humánne a eticky riadiť firmu, či spoločenstvo zamestnancov, ten by takú úlohu mal mať zakázanú. Mali by sa o to pričiniť dvaja: Štát a súkromní zamestnávatelia. Podľa našich doterajších skúseností máme vladárov, ministrov, manažérov a podnikateľov, ktorí páchajú tvrdý mobbing s cieľom zisku – človek pre nich nič neznamená. Vieme, že ani štát, ani súkromníkov nepresvedčíme, aby si túto úlohu vzali na plecia, dokazujú to aj moje interpelácie, ktoré sú zverejnené na www.nrsr.sk, časť interpelácie.
Z našich káuz som priniesla prípady porušovania zákonov kauza odborového predáka, kauza vykradnutého účtu občanovi. Ale máme ďalšie kauzy obetí mobbingu z rezortov školstva, vedy, výskumu, zdravotníctva, kultúry, súdnictva, polície, štátnej či verejnej správy. Nie je oblasť odkiaľ by sme nedostali nejakú občiansku sťažnosť na mobbérov, alebo prosbu pri obrane proti mobbingu. Najhoršie sú na tom školstvo a štátna správa.
Naša 4 ročná osveta a propaganda prináša výsledky, dokonca sme zaregistrovali aj firmy ktoré si zarábajú vyučovaním sebaobrany proti mobbingu – ale varujeme pred vierou v takéto postupy. Preto budeme žiadať od našich voličov parlamentnú väčšinu v NR SR. Naša Strana Práce Slovenska bude riešiť všetky ľudsko-právne otázky v celej šírke a v celej hĺbke – ak nám dajú občania mandát. My im takúto možnosť ponúkame, všetky otázky budeme riešiť jednoducho, rýchlo a bez výnimiek.Je to jediná cesta k zmene. Žiadna politická strana svojimi bla bla rečami nepomohla občanom.
Ženy sa stali odvážnymi Amazonkami v každom jednom prípade našej evidencie. Zaujímavý je prípad učiteľky, kde po 11 rokoch pôsobenia na jednej a tej istej škole dochádza k tvrdému mobbingu učiteľky. Spočiatku si to pani učiteľka vôbec neuvedomovala. Riaditeľka ju občas napomenula, že v triede nemusí robiť takú výzdobu, nemusí mať toľko násteniek. A to sa týkalo aj obrázkov Panny Márie. Ani si neuvedomila, že riaditeľke sa na jej pedagogickom prístupe k žiakom nič nepáčilo. Prečo si to „nevšimla“? Lebo sa stále venovala svojim žiakom, a vždy si našla nejaké ospravedlnenie pre riaditeľkin „prešľap“. Bojovala so svojím svedomím aby nenapadla riaditeľku za jej prechmaty, vynakladala stále väčšie úsilie v práci... Z tejto veľkej vnútornej sebakontroly a z vonkajšieho tlaku nakoniec ochorela. Po roku sa vrátila do práce a psychický teror vyvrcholil návrhom, aby si dala Dohodu o skončení pracovného pomeru, alebo jej zamestnávateľ dá Výpoveď pre organizačné zmeny. Požiadala Stredisko pre ľudské práva o pomoc. Dlhé váhanie v Stredisku pre ľudské práva spôsobilo, že zmeškala lehotu na podanie žaloby.
Vysoko oceňujem odvahu žien, ktoré sa statočne začali brániť proti útokom mobbérov. Zaujímavý je prvý prípad lekárky z polikliniky Kramáre, kde dochádzalo k ťažkému mobbingu zo strany mobbéra, muža (nadriadeného), ktorému sa nepáčilo, že je pracovitá, spoľahlivá, nemá záujem o intrigy a mala rada svojich pacientov. Pani doktorka ochorela, lebo dlho bojovala s mobbérom. Po ročnej práceneschopnosti ju čakalo skončenie pracovného pomeru. Počas výpovednej doby jej zamestnávateľ nariadil, to je bezprecedentné zneužitie postavenia zamestnávateľa, aby sa zdržovala v mieste svojho bydliska. Následky si rovnako ako spomenutá učiteľka nesie a lieči sa až do dnešných dní. Smutné sú prípady učiteliek materských škôlok, základných, či stredných a vysokých škôl.
Jedna pani docentka, naša zosnulá spolupracovníčka, bola doslova vymobbovaná zo sveta. Ako psychologička bola presvedčená že to zvládne, ale zradilo ju telo, zomrela na rakovinu. Jej krédo bolo dostať túto spoločnosť z hniloby, do ktorej ich dostali všetky doterajšie vlády. Pripomeniem jej snahu na bratislavskom magistráte zriadiť právne poradenstvo pre občanov. Prekážkou nám bol vtedajší primátor pán Ftáčnik. Aj tu na bratislavskom magistráte evidujeme prípady obetí mobbingu. Ďakujem odvážným ženám, ktoré sa nebáli poukázať na ponižovanie a sabotovanie ich práce. Práce je tu veľmi, veľmi veľa.
Trošku lepšie sú na tom hlboko veriaci ľudia, ktorí nemajú problém ustúpiť a hľadať si nové pôsobisko. Ich leitmotívom býva viera vyjadrená myšlienkou: „Ak je to Božia vôľa, tak ju prijímam“. Podľa mňa to však nie je správne. Aj ja verím v Ježiš Krista, ale zároveň hovorím toto: „Kristus nám dal svoje učenie a svoju moc, aby sme urobili tento svet krajším už počas evanjelizácie“. Nedá sa ohlasovať Krista a nechávať zloduchov aby ničili ľudstvo! Strach našich občanov je stále veľký. Píšu mi obete mobbingu, ktoré, ak si nájdu ďalšiu prácu napíšu, vymažte ma zo svojej evidencie. Slováci, potrebujete dvihnúť svoj zrak spod hniloby spoločnosti, čo sme tu nechali mobbérmi zasiať.
