teroru na pracoviskách. Ako sa tento fenomén rozšíril po roku 1989 na Slovensku, som dala do knihy, z ktorej prinášam pokračovanie. Teraz, ako som hľadala pomoc na štátnych úradoch.
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva mi dňa 14. apríla 2009, napísalo, že veľmi dobre vedia o diskriminácii, o mobbingu, o bossingu v pracovno-právnych vzťahoch, ale ťažko sa s tým bojuje a rovnako sa táto pliaga 21. storočia ťažko dokazuje. Denne im pribúda prípadov a nemajú to, ako riešiť. Lebo nemáme zákony. To isté mi potvrdila aj právna expertka na diskrimináciu doktorka Debrecényiová: Na Slovensku nie sú na takéto prípady zákony. Riešenie Vášho prípadu je možné považovať za náročný a poskytnuté rady sa za súčasnej legislatívnej úpravy nedajú na šikanózne správanie vedúcich aplikovať.
Psychický tlak a sústavné útoky šéfky mi spôsobili, že som v mesiaci október 2009 z toho ochorela. A keď som sa vrátila z práceneschopnosti, moja šéfka ma hneď zavolala a spýtala sa ma, či som si už našla nové pracovné miesto.
Pani doktorka dohodli sme sa, že ešte v máji skončíte a Vy ste stále tu.
Ale viete, ja nemám žiadne známosti. - povedala som jej.
Tak si niečo hľadajte, aby ste skončila 31. decembra 2009.
Od 1. novembra 2009 bol prijatý nový zákon o štátnej službe, kde bolo zrušené osobné hodnotenie. Tentokrát mi už moja vedúca nebude predkladať osobné hodnotenie. Čo si zase proti mne nájde ? pomyslela som si.
Onedlho bolo oznámené, že úrad v dôsledku šetrenia v štátnej správe prijal opatrenie a prestal rozdávať odmeny.
Ja ich už nedostávam od môjho preloženia na odbor legislatívno-právny.
Moja šéfka neprestala stupňovať napätie a v rozhovoroch za zatvorenými dverami jej kancelárie sa na mňa obracala s otázkami, či som si už niečo našla. Rovnako tomu bolo aj dňa 3. novembra 2009, vtedy som konečne nabrala odvahu a povedala som mojej vedúcej:
Pani riaditeľka, ja si myslím, že som Vaša konkurencia. Ona sa zdvihla zo stoličky, pohodila dlhými vlasmi a otočila sa mi chrbtom. Prestala rozprávať. Pozerala sa von z okna, chvíľku som čakala, či niečo povie.
Mám odísť ? oslovila som ju. Ale odpoveď som nedostala. Stále hľadela von z okna.
O tejto udalosti som si urobila záznam a informovala e-mailom aj riaditeľku kancelárie úradu s nádejou, že mi pomôže. Ale nepomohla. Stále mi znel v ušiach posledný rozhovor so šéfkou:
Nakoľko ste si, pani doktorka, sťažovala na nerovnaké zaobchádzanie, budú Vaše úlohy kontrolovať kolegovia z odboru. Ale to už kontrolujú od môjho preloženia na odbor legislatívno-právny.
Dňa 12. novembra 2009 som bola mojou šéfkou znovu upozornená: „Budem k Vám pristupovať ako k ostatným. Preto sa k vašim úlohám budú vyjadrovať ostatní moji kolegovia.“
Tento záznam som znovu zaslala e-mailom aj pani riaditeľke kancelárie úradu, v domnení, že mi pomôže moju situáciu riešiť. Ale nepomohla.
"Pani doktorka, už ste si niečo našla ?" písala som si záznamy zo stretnutia so šéfkou.
"Vravela som Vám a stále Vám to hovorím. Už ste tu viac ako dva roky. Najprv sme čakali na Vašu päťdesiatku. A teraz už ju máte. Tak, ako ste sa rozhodli ?"
A ďalší deň pridala: „Snáď tu nechcete ostať do dôchodku?“
Ako si nezávislý úrad vysvetľoval zákony prijaté v parlamente? Po svojom, veď ho nikto nekontroloval. A moja šéfka zvolávala porady len, aby sa hodnotili moje úlohy. Právnici sa pretekali v múdrosti jeden cez druhého. Intrigy a samé intrigy na úrade nemali konca. Tu neplatili žiadne pravidlá slušnosti mladšieho voči staršiemu, či muž voči žene. A už vôbec sa tu nenosila slušnosť voči postaveniu ženy, matky. Tu platili staré tvrdé pravidlá víťazstva mobbérov.
Pasca sa zatvárala; mobbéri v tejto fáze pociťovali „obrovské zadosťučinenie“ a psychopatickú rozkoš porovnateľnú s erotickou rozkošou – čo však nie je skutočná sexuálna úchylka, je to len psychopatia s motiváciou ponižovať a s cieľom vyvyšovať vlastné ego, aj napriek mobbérovým nedostatkom a napriek neschopnosti riadiť zamestnancov, takéto pasce úspešne fabrikujú vďaka absencii účinnej legislatívy – niet zákona, ktorý by chránil mobbovaných zamestnancov, niet zákona, ktorý by trestal nadriadených mobbérov.
Podarilo sa – hromadenie chýb mňa ako mobbovanej osoby sa stali dôkazom ich straty kontroly nad situáciou a zároveň prvý príznak psychického poškodenia nazvaného prinajmenšom ako situačná deprivácia osobnosti. Vari ide o organizovanú korupciu, ktorá má byť utajená pred poctivou mobbovanou osobou – to by dávalo zmysel, hoci trestuhodný, ale pochopiteľný; inak, je to celé pod ľudskú úroveň počnúc
Dňa 10. marca 2010 som sa obrátila na európskeho ombudsmana ako občan Europskej únie. A dostala som odpoveď: Úprava pracovnoprávnych záležitostí je v kompetencii členských štátov EÚ, preto spomínaná problematika nie je upravená na európskej úrovni. Ak chcete presadiť legislatívnu úpravu mobbingu v Slovenskej republike, najjednoduchšou a najefektívnejšou cestou by bolo kontaktovanie ktoréhokoľvek poslanca NR SR, keďže poslanci NR SR majú právo legislatívnej iniciatívy (okrem Výborov NRSR a vlády SR). Môžete si s ním dohodnúť stretnutie a prezentovať Vaše konkrétne návrhy. A tak so sa riadila touto radou. Začala som písať poslancom parlamentu a žiadala o stretnutie. Ale ani jeden poslanec či už to bol Fígeľ, Lipšic, Přidal, Hrušovský, Žitňanská, Gibalová, Viskupič, Matovič, nereagovali.
Dňa 2. augusta. 2010 som sa obrátila na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Odtiaľ ma poslali na Ministerstvo spravodlivosti SR, Odtiaľ na Úrad vlády SR a odtiaľ zase na MInisterstvo spravodlivosti.
Čas plynul a moja šéfka sa mi začala vyhrážať": Ak neodídete, budem Vám dávať nesplnené úlohy.
Dňa 5. augusta 2010 mi šéfka osobne predložila list neuspokojivé plnenie služobných úloh. Zároveň sa mi začala vyhrážať, že ak si to nepreberiem, zavolá svoju zástupkyňu. Tak, ako povedala, tak aj spraviila. O chvíľu vošla do kancelárie zástupkyňa.
Ritomská, podpíšte ten list. Ja nemám čas tu čakať. Ja mám dosť svojej práce.
Nie , - rozhodla som sa.
Nakoľko ma obidve nevedeli presvedčiť, tak ma prepustili a ja som mohla odísť do svojej kancelárie. Zdalo sa, že je to vyvrcholenie všetkých útokov zo strany šéfky. Ale tlak a teror sa stupňoval.
Dňa 14. augusta 2010 som počas mojej dovolenky požiadala o pomoc a konzultáciu doktora Mrvu z Právnickej fakulty UK. Ani Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, Verejný ochranca práv, Výbor pre ľudské práva, nikto tu nemá kompetenciu riešiť mobing na pracovisku. Odpovede "dajte to na súd", nie sú pre mňa žiadnou pomocou.
JUDr. Michal Mrva mi odpovedal: Dobrý deň, Vážená pani doktorka, Vaša situácia ma úprimne mrzí. Určite je veľmi nepríjemné každodenne pracovať v nepriateľskom prostredí. Vaša situácia však nie je bezvýchodisková. Riešenie spočíva v zhromaždení dostatočného množstva dôkazov. Úrady a organizácie, na ktoré ste sa obrátili, Vám poradili správne. Celá situácia sa dá riešiť súdnou cestou, avšak Vaša úspešnosť by v prípadnom konaní závisela od dostatku dôkazných prostriedkov z Vašej strany. V prvom rade by ste potrebovali výpovede spolupracovníkov, ktorí by potvrdili, ako s Vami bolo a je zaobchádzané. Okrem toho je vhodné, aby ste v prípade akéhokoľvek psychického otrasu navštívili lekára (všeobecného alebo odborného). Mať záznam o dlhodobých psychických problémoch môže byť vyhodnotené ako relatívne silný dôkazný prostriedok. Okrem toho je dobré nezahadzovať a ukladať si spracované úlohy, ktoré sú odmietané zo strany vedenia a dávané iným kolegom na prepracovanie. Verím, že sa Vaša situácia na pracovisku zlepší. S pozdravom JUDr. Michal Mrva
Boli to povzbudivé dôkazy o pomoci pri mobbingu. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď po príchode z dovolenky dňa 18. augusta 2010 mi vedúca predložila druhé neuspokojivé plnenie služobných úloh. Na tento list som hneď reagovala. Aby toho nebolo málo, moja šéfka dala zavolať kolegu, informatika a kázala mu, aby mi odblokoval prístup na označovanie dokumentov úradným číslom. Ja som len pozerala, ako ju informatik na slovo poslúcha a vykonáva všetko, čo si moja šéfka želá.
V osobnom rozhovore v kancelárii mi šéfka znovu vysvetľovala, že mi už dlho hovorila, aby som si niečo našla. Aj sama mi predkladala ponuky z internetu, napríklad na Ministerstvo spravodlivosti SR. . Potom ma začala posielať za pánom predsedom úradu.
Mám mu povedať o mojej situácii na odbore - spýtala som sa
To Vám len navrhujem - odpovedala mi
Dňa 3. 9. 2010 prišla do mojej kancelárie a oznámila mi,že tento deň je posledný deň môjho štátnozamestnaneckého pomeru. Všetko si musím vziať a opustiť priestory kancelárie a budovu úradu. Bola som prekvapená
„To nie je možné, ja tu pracujem 6 rokov a mám tu rôzne veci?"
Ale šéfka ma už nepočúvala, O chvíľu mi začala kolegyňa z osobného odboru posielať maily, aby som prišla ukončiť štátnozamestnanecký pomer. Aby toho nebolo veľa, tak zase v ďalšej časti.
