Aj ja som sa v roku 1998 zaevidovala na úrade práce. Vtedy som si vážne myslela, že úrad práce mi pomôže pri hľadaní pracovného miesta. Hneď v prvých dňoch som zmenila svoj názor. Mladá zamestnankyňa úradu práce sa ma opýtala: „Tak už ste si niečo našla?“
Mysľou mi prebleslo: „Komu slúži táto štátna inštitúcia? Alebo, slečna zle vtipkuje?“ Požadovali, aby som nemusela sústavne počúvať jednu a tú istú otázku, predkladať potvrdenia, že ma niekde zaradili do databázy uchádzačov, niekde v štátnej inštitúcii, či firme, a že v prípade uvoľnenia pracovného miesta „sa mi ozvú“. Bola to zaujímavá stratégia orgánov, organizácií a štátnej správy.
Nazvala by som ju kapitál-neo-totalitná stratégia, taká bola, až neuveriteľne zle dokonalá. Dokonalá v deprimácii a pacifikácii nezamestnaných.
Po 18 mesiacoch ma vyradili z evidencie dlhodobo nezamestnaných. Ponúkli mi pracovné miesto na úrade práce, ohriali si svoju úradnícku polievočku, a ja som bola rada, že aspoň niečo sa našlo pre mňa, aspoň taká „práca“ – zle platená a demotivujúca, ale práca.
Do mojej pracovnej náplne patrilo právne poradenstvo. Každý deň prichádzali nezamestnaní a riešila som ich problémy po strate zamestnania. Úrad práce je pre nezamestnaných jedinou štátnou inštitúciou, ktorá im poskytuje aspoň akési informácie. Pre konkrétne riešenia pracovno-právnych problémov úrad práce odporúča kontaktovať právnika, ktorý sa má venovať pracovno-právnemu poradenstvu.
Tým právnikom som bola ja – z núdze cnosť. Čo som im dávala? Iba jalové nádeje, ... priznávam, ale jedným dychom dodávam, aj to chcem zmeniť !
Bola som prekvapená, čo všetko som si vypočula, a neskôr aj zažila na vlastnej koži, čoho všetkého je zamestnávateľ schopný, len aby skončil pracovný pomer so zamestnancom.
Neexistovala a ani neexistuje žiadna legislatívna úprava proti zamestnávateľom na ochranu zamestnanca. Neexistovali a ani neexistujú nijaké obmedzenia zamestnávateľov zneužívajúcich právny systém, kľučkujúcich medzi paragrafmi a tvrdo postupujúcich proti zamestnancovi samému.
Nikto nerieši prípad, keď sa zamestnávateľ z iných, nie pracovných, dôvodov chce zbaviť svojho zamestnanca. Zamestnancovi nepomáha ani Ústava SR, nepomôže mu ani ombudsman, ale ani súdy. Ak niet paragrafu, niet žalobcu a niet ani sudcu! A toto chcem zmeniť!
Denne som počúvala, akým psychickým útlakom boli vystavení prepustení zamestnanci. Bezmocne tápali v medziľudských vzťahoch len, aby si udržali prácu. Problémy nezamestnaných sa stali pre mňa inšpiráciou pre písanie príbehov v bratislavskom Večerníku v rubrike Čítanie na víkend. Po zrušení všeobecne veľmi obľúbeného bratislavského denníka, som svoje spomienky na trpiacich nezamestnaných zvečnila v mojej knihe Príbehy z úradu práce.
Nezamestnaní sa v nej stali pre mňa hrdinami tvrdej demokracie, ktorá si so sebou siala zrno najhrubšieho zrna. Ale čo nám z tohto zrna vzišlo? Zakorenilo zlo, ľudskú nenávisť, závisť, komplikované medziľudské vzťahy. A na pracoviskách trvalé, systematické a intenzívne útoky, intrigy a šikanovanie väčšieho počtu pracovníkov alebo nadriadeného voči jednotlivcovi alebo menšej skupine, jednoducho teror riadený kolegami na pracovisku. Ich podstatou je vôľa ublížiť, ponížiť, zničiť, sabotovať prácu obete, či znepríjemňovanie pracovných podmienok do tej miery, aby obeť nedokázala odviesť dobrú prácu. Ide o ťažkú poruchu komunikácie alebo vzťahov v kolektíve spolupracovníkov, o formu nežiaducej agresivity v medziľudských vzťahoch, o najzávažnejšie deformácie sociálnych vzťahov, rolí a noriem života.
Dovolím si uviesť, že problematika narušených vzťahov, kde dochádza k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti na pracovisku ma viedla až k prijatiu mojej Kandidátky ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde.
