Ja by som ich tam neposielala, lebo počet a výzbroj našich vojakov nás neoprávňujú na adekvátny profit z tejto misie, čo je rečou zákulisnej politiky povedané: Štát Slovensko nebudeme z toho mať nič, iba ak smrť našich mládencov. Dúfam že prežijú všetky nástrahy teroristov a vrátia sa domov zdraví. Viac k tejto téme: http://axon.blog.pravda.sk/2015/12/02/slovenski-vojaci-idu-bojovat-do-mali/
Na Slovensku z pohľadu kontroly výkonu moci nie je demokracia, ale iba jej karikatúra plná chýb a vád. Slovenská spoločnosť nebude pripravená uchopiť svoj životný priestor, pokiaľ občania našej vlasti nedospeli k presvedčeniu o potrebe, ale aj životnej nevyhnutnosti priamej demokracie, ktorá je jedinou zárukou slobody v histórii ľudstva.
Nikoho nezaujíma, že násilie, ktorého sa tu dopúšťa jeden proti všetkým, už spôsobilo zdravotné problémy, ekonomické a sociálne dôsledky. Úbohý a zbedačený Slovák, ktorý si ťažko hľadá prácu, uverí. Ale pozor! Aby sme nenaleteli a po voľbách si budeme musieť povedať, zase sme uverili politickým stranám.
Vrátime sa do starých koľají, a znovu budeme na týchto novo vytvorených miestach porušovať základné práva a slobody, znovu budeme porušovať ľudskú dôstojnosť. Je to ľudská vlastnosť. Slušný a pracovitý občan musí z tohto kola von. Pravda a spravodlivosť sú pojmy, ktoré na Slovensku nepoznáme, resp. nechceme poznať. Uvádzam ďalší príbeh z knihy života našej demokracie po roku 1989.Poučme sa z neho a pridajte sa k nám.
"Pracujem na Špeciálnej základnej škole v meste na východnom Slovensku ako učiteľka. Chcela by som Vás poprosiť o pomoc, čo sa týka mobbingu na pracovisku. Všetko sa začalo, odkedy sa zmenilo vedenie školy, v júli tohto roka. Začiatkom júla som odišla na dovolenku a keď som sa vrátila do práce, riaditeľka školy, mi povedala, že nech okamžite budovu školy opustím, inak zavolá políciu. Zamedzila mi taktiež prístup ku knihe dochádzky, kde som sa nemohla ani len podpísať. Keď to takto išlo tretí deň vkuse, do práce som prestala chodiť a podala som žiadosť o odstupné, keďže som to brala tak, že som bola z práce vyhodená. Na žiadosť mi však prišla odpoveď, že odstupné mi dať nemôžu, keďže stále mám platný pracovný pomer.
Avšak keď som do práce opäť nastúpila, nebola som dva mesiace zaradená a teda ani som nevedela, akú pracovnú pozíciu mám vlastne vykonávať. Po dvoch týždňoch mi bola pridelená úloha vypracovať plány pre 2. ročník praktickej školy. Vypracovať jeden plán trvá učiteľovi približne 3 dni, mne bolo na 11 plánov určených 5 pracovných dní a tiež vypratanie triedy. Keď som sa na porade ozvala, že mi nebol daný dostatok času a je nemožné vypracovať toľko plánov za takúto dobu, pani riaditeľka mi len odpovedala, že "ja som tak rozhodla". Ostatným kolegom nebola pridelená ani len tretina práce, čo mne.
Na poradách má pani riaditeľka posmešné narážky na moju osobu a tiež na niektorých zamestnancov, často na poradách kričí a vyhráža sa. Zakázala mi zamykať moju triedu pod vyhrážkou, že potom ešte len uvidím čo so mnou narobí.
Vôbec mi nevypláca odmeny aj napriek tomu, že všetci ostatní zamestnanci ich dostávajú a už tretí mesiac som nedostala príplatok za triednictvo, ktorý mi zo zákona prináleží. Na moje námietky a písomné pripomienky mi doteraz neodpovedala a keď som sa na šikanu na moju osobu sťažovala na Inšpektorát práce, odpísali mi, že podľa nich je toto všetko v poriadku.
Pred troma týždňami som bola kvôli vysokému tlaku hospitalizovaná a ani to nebránilo vedeniu, v tom, aby k nám dva krát do dňa chodili domov a vypytovali sa na prácu a vyvýjali na mňa nátlak, aby som im dala kľúče od skrine, kde sa nachádzajú moje osobné veci. Toto som brala ako zasahovanie do liečebného režimu. Momentálne som na PN a môj zdravotný stav sa nezlepšuje. Neviem koho už kontaktovať aby sa situácia aspoň trocha zlepšila.
Neviete mi, prosím, poradiť, či takýto mobbing je trestným činom a na koho sa je najlepšie obrátiť ak má riaditeľka kontakty na Inšpektorát práce a Krajský školský úrad? (kde mi teda nepomôžu) Mám totiž strach o seba aj o manžela, ktorý na škole tiež pracuje z toho, ako dlho budeme ešte schopní toto všetko znášať."
A toto je realita Slovenska aj v poslednom volebnom období, prípady mi pribúdali a pribúdajú. Takto sa správame v 21. storočí na našich pracoviskách. Občan, bojuj a nedaj sa.
