Nuž na každom pracovisku. Ale vždy sa vyskytuje v inom čase a na inom mieste. Od roku 2013 evidujeme kauzu troch štátnych zamestnankýň ministerstva spravodlivosti, ktoré dostali výpoveď z dôvodu - organizačné zmeny (14. marca). Mladá sudkyňa sa pri vynesení rozsudku dňa 15. februára 2019 snažila vysvetliť, ako a v čom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky porušovalo ustanovenia Zákonníka práce, zákona o štátnej službe, Ústavu Slovenskej republiky, Dohovor o ľudských právach pri prepustení štátnej zamestnankyne Ing. V. G., ktorá zatiaľ ako jediná štátna zamestnankyňa vyhrala. Už som o tom písala v tomto článku.
https://ritomska.blog.sme.sk/c/502365/pachatel-je-vinny-ale-nie-je-odsudeny.html
Proti tomuto rozsudku sa žalovaný - teda Ministerstvo spravodlivosti SR odvolalo. Tak nám to napísala mladá štátna zamestnankyňa Ministerstva spravodlivosti SR Mgr. V. B., ktorá dostala za služobnú úlohu napísať vyjadrenie k dovolaniu jednej z ďalších troch bojovníčiek, ktorej vzali prácu na Ministerstve spravodlivosti SR. To znamená, že Ing. V. G. sa z víťazstva dlho neradovala.
Vážení, namiesto toho, aby sme mali Ministerstvo spravodlivosti SR kde vládne imidž spravodlivosti, imidž ľudských práv, imidž ľudskej dôstojnosti namiesto toho ministerstvo "učí mladých štátnych zamestnancov s právnickým vzdelaním hľadať rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva. Takto sa spravodlivosť na Slovensku neposunie. Na Ministerstve spravodlivosti našli Rozsudok zo dňa 26. mája 1998 vo veci Ekbatani v. Švédsko, v ktorom bolo judikované, že ak v konaní rozhoduje viacero súdnych inštancií požiadavka verejnosti, teda nariadenia ústneho pojednávania vo veci, sa vzťahuje najmä na súd prvej inštancie. Nariadenie ústneho pojednávania v konaní na súde prvej inštancie je postačujúce, a to najmä vtedy, ak odvolací súd resp. súd vyššej inštancie prejedná právne otázky, nie otázky podstatné pre skutkový stav veci.
V porovnaní s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva - na Slovensku máme Civilný sporový poriadok,platný od 1. júla 2016, ktorý v ustanovení § 385 ods. 1 C.S.P. upravuje: Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V tomto prípade sudcovská koncentrácia konania mala povinnosť strán (tí odvážní mi dajú za pravdu) uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, ak by konala so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. To znamená už pred prvým pojednávaním na súde prvej inštancie. Ale tieto prostriedky neboli uplatnené včas.
Vážení, toto už nie je boj o odborné vedomosti. Tie už dávno v takýchto dlhých kauzách pracovných sporov sa stratili do oblasti marenia spravodlivosti. A kým? Našimi zamestnancami s právnickým vzdelaním. Je to zákerný boj kto z koho. LEBO: Ak v tomto prípade Ministerstvo spravodlivosti SR si nechce priznať procesné chyby, na ktoré sme upozornili v žalobnom návrhu v roku 2013 potom sme sa dostali do štádia hľadania pravdy za spravodlivosťou na Ústavný súd.
Kto koho porazí? A kto zvíťazí? A koľko právných úkonov ešte budeme musieť absolvovať. Vari do nekonečna? Kam sme klesli s našimi odbornými vedomosťami právnikov? Kam zmizlo právne posúdenie toho, ktorého prípadu? Lebo - takýto postup hľadania Rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva je cesta od merita veci.
V okienku pre študentov práva zhrniem: Civilný sporový poriadok platný od roku 2016 upravil, že v prípade nevyhnutnosti sa na odvolacom súde vykoná pojednávanie. Nevykonalo sa. Lebo naši právnici našli judikát Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 1988. Dajme si otázku, prečo Civilný sporový poriadok (2016) upravil možnosť pojednávania.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací opomenul nami poukazovanú dôležitú skutočnosť, článok 6 v tom čase nového organizačného poriadku Ministerstva spravodlivosti SR upravil povinnosti vedúcej služobného úradu. Podľa článku 6. bod 4 písm. e) vedúca služobného úradu zodpovedá za pravidelne informovanie ministra v ňou riadených oblastiach . Tu žalobkyňa poukazovala na porušenie nového organizačného poriadku z 13. februára 2013, čl. 6 bod 4 písm. e) vedúcou služobného úradu, ktorá neinformovala ministra spravodlivosti o svojom rozhodnutí o organizačnej zmene.Toto je dôležité zistenie, z ktorého vychádza celé konanie žalovaného a na ktoré žalobkyňa poukazovala od začiatku súdneho konania.
Zdôrazňujeme Je všeobecne známe nie je dôkaz zo strany žalovaného, či vedúca služobného úradu informovala ministra spravodlivosti SR o vykonanej organizačnej zmene. Z uvedeného nedostatku vedúcej služobného úradu možno uviesť, že došlo k pochybeniu žalovaného, ktorý vykonal organizačné zmeny bez toho, aby informoval ministra spravodlivosti SR. Došlo okrem iného aj k porušeniu článku 6. bod 4 písm. e) vtedy nového organizačného poriadku, pričom súd prvej a súd druhej inštancie tieto skutočnosti nevzal do úvahy.
A čo dodať na záver? Jeden z Vás občanov mi napísal: "Je to výsledok práce “ficovizmu”, ktorú do dokonalosti dotiahol “harabinizmus”. Skrátka je to jeden veľký grc a nie súdnictvo vraj vo “vyspelom” štáte Európy. Hnus. Mne sa vo všeobecnosti ťažko pozerá na také neľudské hnusné správanie s prepáčením tiež - ľudí, ktorí by z titulu svojho postavenia mali robiť presný opak toho, čo robia, skrátka ja sa na to nemôžem pozerať, lebo som si užil svoje a mám z toho zdravotné následky. Taká obyčajná kopa hnoja je hodnotnejšia, ako naša justícia, ktorú reprezentujú sudcovia a sudkyne, nech im je odpustené, ak nevedia, čo činia.”
