3. medzinárodnú konferenciu organizoval Inštitút ochrany ústavných práv a týkala sa psychického násilia a porušovania práv zamestnancov, občanov, voličov. Mám za sebou pomerne dosť rokov života, bezmála trištvrte storočia, prežil som celú dobu komunistickej vlády s jej nuansami - od dôslednej diktatúry, cez uvoľňovanie, normalizovanie, až po jej pád, ktorého som bol aktívnym účastníkom. Aktívny som bol aj v dobe po takzvanom prevrate, lebo som videl, že sa to vymklo pôvodným ideálom, myšlienkam – téme, o ktorú nám v tej dobe išlo. Takže k otázke témy, v ktorej žijeme, a o porušovaní práv občana by som sa kompetentný vyjadriť cítil byť.
Otázka teda znie: „Čo je témou dnešnej doby? Odpoveď na uvedenú otázku podľa mňa je – Politika a výkon spravodlivosti.
Spôsob výkonu politiky určuje nielen výšku životnej úrovne, ale i úroveň morálnych hodnôt, ktoré prevládajú v spoločnosti, spôsob spolunažívania medzi občanmi v zamestnaní a verejnom živote a samozrejme, o tom chcem hovoriť, najmä výkon spravodlivosti.
Naši predkovia politiku za svoju životnú tému nepovažovali a nemuseli politike venovať mimoriadnu pozornosť. Mali svoje náboženstvo, starosť o obživu a výchovu potomstva. Politika bola pánskym huncútstvom, a neskôr si ju zobrali na svoje bedrá súdruhovia z rodnej strany, hoci bez politiky to nešlo ani vtedy. I náboženstvo je politika, i spôsob obživy sa týka politiky, lebo, ako už Bismarck povedal: Kto sa nezaoberá politikou, s tým si urobia politici, čo chcú. Tak sme boli donútení do určitej miery starať sa o politiku aj my, nepolitici, ale politici si s nami robili aj tak, čo chceli.
Po páde toho režimu som si myslel, že to všetko padlo spolu s ním. Že sa politiky zbavíme, budeme sa venovať svojej práci, štúdiu, koníčkom, rodine, starosti o obživu, výchove potomstva a že politika pôjde len pomimo nás a my ju budeme mať možnosť len kontrolovať cez médiá, prípadne cez voľby. Budeme mať voľný prístup k informáciám, priestor k činnosti dostanú ľudia tvoriví a iniciatívni a že budú mať tak možnosť pohnúť s krajinou dopredu a ja budem môcť slobodne podnikať, o čom som sníval počas celej doby normalizácie. Myslel som si, že po tzv. nežnej revolúcii a po konci vlády komunistov sa politiky a ideológie zbavíme, a čo sa stalo? Politika sa stala surovejšia, konfliktnejšia a dotieravejšia. Ideológia zmenila len škrupinu, ale to boľševické jadro zostalo – keťasiť o moc a známe dobré privilégiá vo funkciách. Tesne po 17. novembri 1989 na podnet vysielania Ivana Medeka z Hlasu Ameriky už som tlačil prvé letáky proti režimu, vylepoval ich v meste a distribuoval v širšom okolí. Uvedomil som si, že nastala tá správna chvíľa ten systém vymeniť.
Po vzniku Verejnosti proti násiliu som bol zakladajúcim členom tohto hnutia v našom okrese, i keď sa mi neľúbilo, že sme sa nepripojili k Občianskemu fóru v Prahe. Bral som to tak, že sa zaiste nejakí separatisti v Bratislave presadili, ale povedal som si, že by sme mali byť jednotní aspoň na Slovensku. Podporoval som toto hnutie v prvých slobodných voľbách i po nich až do doby, keď som videl, že sa prostredníctvom VPN začínajú presadzovať mnohé indivíduá, hochštapléri a kariéristi, ktorí postrehli, že cez toto hnutie sa môžu dostať k privilégiám, ktoré boli dovtedy dostupné len pre nomenklatúrne kádre komunistickej strany.
Hnutie Verejnosť proti násiliu strácalo tak popularitu a občania zmenili jeho názov vtipne a výstižne na „Násilie proti verejnosti“. V mojom okolí som to samozrejme pozoroval aj ja a rozhodol som sa proti tomu niečo urobiť, hoci politicky som sa nemienil verejne angažovať, ale keďže som mal ako osvetový pracovník k dispozícii rozmnožovací stroj, tak som chcel aspoň túto možnosť využiť.
Vo februári 1991 sa u nás v Topoľčanoch konal 1. celoštátny snem VPN, a to som považoval za dobrú príležitosť k tomuto účelu. Napísal som a nechal vytlačiť dvetisíc letákov pod názvom „Ako sa robí mafia“, ktoré som chcel rozdávať delegátom snemu, aby som im na konkrétnych prípadoch ukázal, ako sa z VPN v Topoľčanoch stala mafiánska organizácia. Nepodarilo sa mi tie letáky rozdať, lebo tam bola silná kontrola od ozbrojenej polície so škorpiónmi a nikoho bez pozvánky nepustili na parkovisko a samozrejme ani do rokovacej sály – čapkárne, ktorá bola neprístupná aj pre novinárov.
Nakoniec to bolo aj tak jedno, lebo delegáti mali úplne iný program, ako sa zaoberať vidieckou mafiou a môj leták by mohli prenesene považovať i za útok proti im samým. Porafali sa tam medzi sebou a vznikol tam zárodok delenia tohto hnutia a následne i delenia federácie.
Tie udalosti sú známe a nemusím ich popisovať. Zdôraznil by som však, že nasledovali hektické, z mnohých pohľadov až tragické udalosti, kedy sa z nášho územia stala čierna diera v Európe. Začalo sa kradnúť vo veľkom v malej a veľkej privatizácii, Začali sa presadzovať indivíduá so zakŕslym duchom, ale s plnou brašnou rečí o národe. Súdruhom už nešlo o výdobytky pracujúcej triedy, ale o práva potlačovaných Slovákov, ktorých vraj už tisíc rokov kde-kto gniavil neuznaním svojej dôstojnosti a kompetencií. Za komunistov bolo riziko sa ozvať. Mali na to paragrafy a odvážlivca rýchlo zmangľovali medzi valcami ŠTB a súdov.
Myslel som si po prevrate, že v dnešnej dobe, keď vyšla aj u nás v denníkoch „Listina základných práv a slobôd“, by už problém nemal byť ozvať sa proti zneužívaniu moci papalášmi. Prišiel som k presvedčeniu, že by som sa podľa mojich možností mal zapojiť do toho ťaženia aj ja aspoň v rámci našej lokality.
Ešte ako člen VPN som napísal a nechal vytlačiť u nás na osvete množstvo propagačných materiálov a spravodajcov a neskôr, keď ma súdruhovia z VPN po napísaní letáku „Ako sa robí mafia“ z osvety vysánkovali (vymobbingovali), som si narýchlo nejaké základné tlačiarenské zariadenie zadovážil, aby som mohol pokračovať v tejto činnosti.
Mal som tak už ako živnostník k dispozícii malý rozmnožovací stroj a keďže som si myslel, že tu máme demokraciu, tak v duchu tézy T.G. Masaryka „demokracia je sloboda prejavu a kontrola moci“, som popri komerčnej činnosti začal vydávať malý Občasník najskôr pod menom Žochár a neskôr som ho premenoval výstižnejšie na Tŕň, v ktorom som do tých papalášskych niktošov pichal, a to dosť hlboko pod kožu. Vtedajší predseda vlády na jednom mítingu v Bratislave (vtedy ešte ako minister vnútra) nám sľúbil, že všetkých komunistov a eštebákov nechá pozatvárať, pretože má dostatok miesta vo svojich väzniciach. Potom, ako vieme, to neurobil a neskôr si ich dosadil do svojej vlády a do tajnej služby SIS, a tí sa mu vedeli za to odvďačiť a využiť svoje letité schopnosti robiť na nepohodlných nespokojencov a kritikov všelijaké habaďúry a komploty.
Tak na mňa tí pištoľníci nahrali habaďúru či komplot tiež. Opísal som to už niekde inde, ale v stručnosti to opíšem aj tu. Môjho vtedajšieho zákazníka JK, riaditeľa malej reklamnej agentúry, pre ktorú som ako živnostník robil nenáročné zákazky, prichytili v obchode s platením falošnou 500-korunovou bankovkou.
Keďže JK mi občas pomáhal aj pri vydávaní mojich novín, bol teda aj môj známy, nechcem tvrdiť že kamarát, lebo bol odo mňa o 30 rokov mladší, ale kamarátil sa s mojím synom, ktorý mu taktiež ako zamestnanec tlačiarenskej firmy robil pre jeho firmu litografické práce. Policajti pri vyšetrovaní JK presvedčili , že jeho trestný čin mu pardonujú a nebudú stíhať ani jeho manželku, ktorá sa v tom viezla spolu s ním, keď im urobili domovú prehliadku a našli tam ďalšie 500-korunové bankovky.
JK mal na pokyn polície odo mňa vyžadovať, aby som mu ako živnostník vytlačil väčšie množstvo šilingových bankoviek pre nejakého jeho ukrajinského zákazníka – bankára, ktorý takto chcel preukázať svoju solventnosť. Ja som to odmietol, pretože som vedel, že je to trestná činnosť a ani som nemohol so svojím jednoduchým strojovým zariadením, ani s mojím hardverom a softverom plnofarebnú tlač tlačiť. JK nahovoril preto môjho syna, aby mu vyhotovil litografické filmy a jedného mladého tlačiara, ktorý si práve kúpil na lízing zánovný dvojfarebný ofsetový stroj značky Dominant, aby mu tie bankovky za pomerne značnú sumu vyhotovil a že si potom kúpia spoločne slušné vybavenie DTP a zariadia si vlastnú tlačiareň.
Vytlačené šilingové bankovky, ktoré mali byť poslané do Ukrajiny, však JK začal pomocou nastrčených drobných kriminálnikov, ktorých mali policajti v evidencii, ponúkať na rozpredaj občanom. Po zákonitom odhalení falšovateľskej akcie som bol potom označený vo výpovedi JK za vodcu celého falšovateľského gangu a jediného výrobcu falzifikátov, hoci som ich nevyrobil a svoj gang som ani nepoznal.
Keďže som nechcel, aby išli do väzenia mladí ľudia s malými deťmi, ktorí boli políciou cez JK do prípadu zatiahnutí, vrátane môjho syna, s výpoveďou JK som nakoniec súhlasil a v tom zmysle som urobil výpoveď pred policajtmi. Počítal som aj s tým, že v priebehu vyšetrovania sa príde na to, že som to ja robiť nemohol, ale že to bol zorganizovaný komplot proti mne.
Počas trojročnej kolúznej väzby (v rokoch 1997-2000) však nebol so mnou vykonaný jediný vyšetrovací úkon, hoci som vypisoval na kompetentné miesta, aby som mohol prípad objasniť. Svojich komplicov z radov distributérov, ktorým som mal byť vodcom, som ešte vôbec nepoznal a nebol vykonaný žiadny konfrontačný úkon s nimi.
Odsúdený som bol až po ôsmich rokoch po prepustení z vyšetrovacej väzby a definitívne až po odvolačke po desiatich rokoch na dobu 8 rokov nepodmienečnej väzby. Počas súdnych jednaní som neustále vyžadoval, aby povolali experta na polygrafiu, či som mohol inkriminovaný čin so svojím zariadením spáchať alebo nie. Táto zásadná požiadavka však nebola zo strany súdu rešpektovaná, hoci je to markantné porušenie zákona a mojich práv pri obhajobe.
V priebehu vyšetrovania a súdneho konania, ktoré trvalo plných 13 rokov, bol porušený celý rád zákonov, na čo som neúspešne poukazoval pri súdnych odvolaniach dovolaniach, žiadosti o obnovu konania, pri sťažnostiach na Ústavnom súde SR a Európskom súde v Strassburgu. Jediný argument v môj neprospech bol, že som sa k činu priznal (na popud polície) a JK proti mne v pôvodnom a jedinom prípade vypovedal. JK sa súdnych konaní ani raz nezúčastnil a viac nevypovedal. Keď som sa ho spýtal, prečo nechodí na pojednávania a nevyužíva možnosť sa obhajovať a vysvetliť, ako to skutočnosti bolo, odpovedal mi, že si to vybaví až na odvolačke.
Bol odsúdený v neprítomnosti, ale vo svojom odvolaní na Najvyšší súd SR uviedol, že ja som tie falzifikáty netlačil, ale že bol policajtmi donútený podpísať proti mne už vyhotovenú zápisnicu. Takto doslova písomne čierne na bielom prostredníctvom jeho advokáta potvrdil moju nevinu.
Na odvolacom súde tento dôležitý spis nebol vôbec prečítaný a vzatý do úvahy, hoci v skutočnosti potvrdzoval, že som ten čin nespáchal a ani som ho dokázateľne spáchať nemohol. Dôkazy však vôbec neboli potrebné ani v riadnom konaní ani v odvolacom konaní. Policajti, ale zrejme i gauneri zo SIS, za spoluprácu JK pri komplote proti mne sa mu šikovne odvďačili, tak ako mu pôvodne sľúbili, že ho z prípadu dostanú.
Tesne pred odvolacím konaním mu zinscenovali administratívnu smrť a udelili mu novú identitu utajeného svedka. Zbavili ho tak obvinenia a zároveň tak mohli spochybniť jeho novú výpoveď v odvolacej žiadosti, že bol donútený policajtmi svedčiť proti mne.
Sudcovia na Najvyššom súde SR mohli bez problémov ignorovať jeho novú výpoveď a aj ju ignorovali, keďže bol taký mŕtvy. Ja som však s ním ešte po jeho údajnej smrti bol v telefónnom kontakte. Nikto z početnej rodiny v Topoľčanoch mu nebol na pohrebe, nikto nedostal smútočné parte a nikto nevie, kde by mala byť údajná mŕtvola pochovaná alebo skremaciovaná. To by sa aj Alenka z ríše divov mohla do sýtosti diviť, čo sa tu môže udiať.
Ja som počas tých rokov podal značné množstvo sťažností, v ktorých som konkrétne celý prípad opísal, s vymenovaním paragrafov, ktoré boli počas procesu porušené v môj neprospech, avšak bez akéhokoľvek účinku. Asi preto, ako je u nás známo, že sudcovia sú jedna veľká zohraná mafiánska rodina.
Nakoniec som pred pár mesiacmi poslal sťažnosť bohyni spravodlivosti Justítii s priložením základných dokumentov, ktoré komplot popisujú. Mám ale pochybnosti, že by sa to k slečne Justínke dostalo a prispelo k dosiahnutiu spravodlivosti. Preto som tento list rozposlal i na dôležité inštitúcie, ktoré by mali práva občana chrániť a obhajovať aj s tými dokumentmi, ktoré komplot popisujú.
Zatiaľ po vyše troch mesiacoch, čo tento text píšem, až na jednu inštitúciu bez ozveny. Mal som záujem o prípade informovať i verejnosť, obrátil som sa na mnohé printové médiá, avšak pre mňa z nepochopiteľných príčin u nich nebol záujem sa investigatívne už starým prípadom zaoberať. Napísal som preto aj dve knihy Nemilujem Slovensko a Nežná kamufláž a Baťo, kde popisujem celý prípad v širších súvislostiach a vyjadrujem sa k tejto našej Silly republike, kde je bežné porušovanie ľudských práv občanov cez represívne štátne orgány.
Už neviem, kam by som sa mal obrátiť po tých všetkých pokusoch a neúspechoch. Možno na železničnú lampáreň, ako bolo zvykom za komunistov, ale tie už, myslím, všetky zrušili. Možno by som mal predsa napísať tomu brunejskému kráľovi, keď mi ani tá slečna Justínka neodpísala.
Tak, toto je moja téma života, ktorý tu dnes žijem.
