Nie som až taká známa v slovenských médiách, nie všetci poslucháči o mne vedia, preto si dovolím rekapituláciu mojej Cesty za skúmaním sociálnych patológií a pracovno-právnych problémov v našej spoločnosti. Slovensko neprešlo takou reformou po akej sme volali na našich námestiach v novembri a decembri 1989. Vzniklo veľa inštitúcií, ktoré majú vo svojom názve, či v náplni práce ochranu ľudských práv, ale nemajú žiadnu kompetenciu riešiť problémy občanov v pracovno-právnych vzťahoch. Sú to problémy so psychickou tyraniou a zotročovaním zamestnancov. Opakovane som o tom prednášala aj v parlamente – ale tu ostali moje apelácie bez odozvy. Uspokojivé však je, že občania dvíhajú hlavy a prejavujú záujem o vedomosti o týchto sociálnych problémoch. Podarilo sa nám zviditeľniť sebavedomie zamestnancov, aby si boli vedomí svojej ľudskej hodnoty. Korene problému sú príliš hlboké a príliš široko fixované jednak v podvedomí jednotlivca, ale aj v štruktúre spoločenstva. Môj realizačný výskumný tím tvoríme traja ľudia. Antropológ Dr. Ondrej Urban sa špecializuje na výskum sociálnych situácií v rôznych historických obdobiach. Historik Dr. Emília Uhláriková sa špecializuje na prieskum dejín podľa kritérií kritickej histórie. Ja sa špecializujem na pracovno-právne problémy. Každý z nás zbiera údaje od poškodených zamestnancov, ktorí utrpeli v zamestnaní nejakú sociálnu, psychickú, alebo právnu ujmu. Odbornú analýzu jedného konkrétneho problému jednej poškodenej osoby na konkrétnom pracovisku vykonávame každý samostatne. Ďalej robíme zhrnutie poznatkov podľa kategórií poškodení konkrétnych osôb – napr. právne, sociálne (rozpad rodiny), zdravotné, psychické poškodenia. Nakoniec sumarizáciou všetkých zmapovaných prípadov vyhodnocujeme a zovšeobecňujeme pravidlá sociálnej diagnostiky (definície sociálnych problémov) a sociálnej terapie (spôsob nápravy vzťahov). Jednoznačným kritériom sú spoločné znaky všetkých problémov. Tento postup nám umožnil odhaliť korene problému.
Niektorých občanov priamo obhajujem na súde, ale čo je najdôležitejšie, mapujeme a vyhodnocujeme problémy občanov ako komplexný sociálny problém. Vychádzam priamo z praxe, lebo moje prvé skúsenosti s tyraniou v zamestnaní som získala vo funkcii právneho poradcu pre nezamestnaných na Úrade práce už v roku 2000. Prichádzali za mnou občania prepustení zo zamestnania a chceli riešiť svoj problém – najmä to, že sa považovali za ukrivdených. V skutočnosti naozaj boli poškodení rôznymi spôsobmi porušenia ich práv.
V začínajúcej firme istý zamestnanec firmy rozbiehal určitú činnosť. Zrazu, keď už firma prinášala zisk, majiteľ sa rozhodol prepustiť tohto užitočného zamestnanca. Okrem nemorálnosti majiteľa bolo v jeho postupe aj porušenie zákonov. A ja som zistila, že Úrad práce nemá kompetenciu a ani nechce tieto nemorálnosti a porušovania zákonov ani len riešiť. „Nový duch kapitalizmu“ zaslepil riadiace štruktúry a všetko nechali bežať džungľovým spôsobom. Úrady práce sa stali iba nástrojom prenasledovania nezamestnaných, čo bol ďalší, nový sociálny problém. Ak prepustený občan chcel dávku v nezamestnanosti, musel sa hlásiť týždenne, alebo mesačne na Úrad práce. Úradníci si ani neuvedomujú, že je to šikana a prenasledovanie nezamestnaných, ďalšia psychotrauma pre poškodených občanov.
Takýto nevedomý postoj vychádza z mylného predpokladu, ako keby prepustený bol prepustený z vlastnej lenivosti, alebo z vlastnej viny. Sociopatia mnohých poslancov nedovoľuje im pochopiť základnú ľudskú vlastnosť, že každý občan chce mať istotu, a istota v industriálnej spoločnosti, akou je aj naša spoločnosť je v tom, že má prácu. Každý túži mať stabilný príjem a stabilnú istotu že jeho práca cez noc nezanikne.
Teda ignoranciou tohto základného duševného atribútu súčasného človeka vznikali a vznikajú mnohé šikanózne zákony, ktoré má aplikovať Úrad práce Jedným z takých zákonov je aj posledný tzv. Zákon o hmotnej núdzi.
Zamestnávatelia postupujú silou kapitalistu. Úrady sa k problémom zamestnancov stavajú, ako že nemôžu zasahovať do pracovno-právnych sporov. Mne osobne prízvukovali, že mi nikto nekáže riešiť tieto problémy. Je to všeobecný úradnícky, ale v úvodzovkách „nepísaný predpis“: Starý a zaužívaný stereotyp hovorí úradníkovi „To ti nikto nekáže, nerob to.“
Ako keby to nestačilo, štát inštaloval ešte tzv. Inšpektoráty práce, ale zákon o nich hovorí, parafrázujem: „Zistenia Inšpektorátu práce nemajú právne záväznú formu.“ Takže úradnícky tzv. „nepísaný predpis“ sa stal „zapísaným zákonom“, a hovorí, že úradné zistenie porušenia práv občana je len zistenie bez právnej sily. Výsledkom je aktuálny stav: Zisťovať sa môže, ale riešiť sa nebude!
Takýto právny chaos neexistoval ani v staroveku, ani v stredoveku. Vedia o tom všetci historici. Pripomeniem, že až do 20. storočia každý úradník v každom kráľovstve zodpovedal za niečo, a zodpovedal za to svojou existenciou.
Zhrniem postup dnešného úradníka – Úradom vlády, premiérom a ministrami počnúc, posledným asistentom na súde končiac, je postup približne takýto: „Sťažujete sa? Vyšetríme a odpovieme vám, že ste neoprávnene podali sťažnosť.“ Bodka. A občan môže písať aj tisíckrát, je to stále to isté. Začalo to nacistickou vládou v Nemecku, pokračovalo to komunistickým režimom, a dnes je to najbrutálnejšie v takzvanom demokratickom voľno-trhovom systéme v ktorom vládne kapitál a politická moc aj nad zdravým rozumom. Pýtam sa: Ľudia sú natoľko zmanipulovaní že si to neuvedomujú? Sústavne si volia tých istých luhárov do zastupiteľstiev a stále si nechajú odoberať práva na právo. To je záver toho čo nazývame sociálnou patológiou. Môžeme to nazvať aj luhársky sociálny systém, ale to by nebolo odborné.
Vzťahová patológia je hlbší a osobnejší spoločenský problém, vychádza z jednotlivcov. Podstatou patologického vzťahu je osobnostná porucha jednotlivca – psychopatia. Psychopat nerešpektuje práva tých druhých. Druhou podstatou patologických vzťahov je sociálna porucha správania jednotlivca – sociopatia. Sociopat nerešpektuje dohodnuté pravidlá, ignoruje zákony. Sociopat ak je šéf úradu si vykladá zákon ako sa mu to hodí. Ak je zamestnávateľom, tvorí si zákony sám a riadi zamestnancov podľa vlastných „pravidiel“ ktoré vlastne sú len jedno pravidlo – „zákonom je to čo sociopatovi vyhovuje“. Buď je vzťahová porucha na jednej strane vzťahu – napríklad z dvoch partnerov je jeden psychopat;alebo je na obidvoch stranách vzťahu – napríklad medzi dvomi psychopatmi; alebo je prítomná globálne vo vzťahoch v spoločenstve – napríklad bezprávna spoločnosť kde sa práva nijakým spôsobom nedovoláte – to je sociopatická spoločnosť.Nebudem zachádzať do psychologických detailov, ale priblížim podstatu vzťahovej patológie na príklade, zase podľa mojich skúseností.
Nezamestnaní sa stali politickou témou, náplňou práce mnohých štátnych úradníkov, advokátov, komerčných právnikov, sudcov, ale najmä sa stali populistickou volebnou témou. Najhroznejšie na celej situácii je, že volení štátni úradníci nemajú záujem riešiť koreň problému. Pracujú s počtami nezamestnaných ako s politickým kalkulom. Môžeme smelo povedať, že z volieb ustanovení štátni úradníci sa správajú ako sociopati. Keď chcú, tak zvýšia zamestnanosť tesne pred voľbami, počas volieb sľubujú že tento trend zvyšovania zamestnanosti že bude pokračovať. Ale po voľbách zvýšia nezamestnanosť.
V roku 2005 som ako štátna zamestnankyňa nastúpila do kancelárie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Mojou náplňou boli odvolacie konania. Po troch rokoch ma preradili na odbor legislatívno-právny (OLP).Ocitla som sa priamo medzi takzvanými „ochrancami zákona“. Ale realita bola opäť opačná. Riaditeľka OLP hneď od začiatku mi dávala na vedomie, že som v tíme právnikov nežiaduca. Hľadajte si niečo. Už som Vám dala ponuku na internete. Ak neodídete, budem Vám dávať neuspokojivé úlohy... Takto a podobne ma vysúvala na okraj pracovného kolektívu.
Hľadala som pomoc v dobrej viere že predsa nie je možné takto protiprávne a nemorálne jednať s človekom. Štátne inštitúcie zriadené na pomoc v boji za ľudské práva všetky zlyhali. To bolo už 15 rokov po Nežnej revolúcii a ja som sa cítila ako v hlbokej totalite. Len ma vypočuli a nič nevedeli alebo nechceli riešiť. Nakoniec až európsky ombudsman mi poradil, že mám to riešiť vo svojej krajine legislatívnou úpravou zákona, že mám šíriť osvetu vo svojej krajine, a že mám osloviť poslancov parlamentu. Oslovila som ich rad- radom KDH, SDKU, lebo oni mali tzv. „pomoc blížnemu“ zakotvenú vo svojej politike. Ale nič, nikto sa mi neozval, nikto ma neprijal. Písala som neskôr Matovičovi, Viskupičovi – ešte v dobe keď sa nechali zvoliť na Sulíkovej volebnej listine, a tiež nič
Medzitým som robila prednášky o mobbingu a bossingu, vytlačila som na vlastné náklady letáky a osobne s mojou rodinou som ich roznášala do poštových schránok občanov. S mojimi spolupracovníkmi sme zostavili môj volebný program a tesne pred voľbami v roku 2012 si ma všimla vtedy asistentka p. Viskupiča a posunula moje materiály pani Jurínovej. Ona mi chcela pomôcť, aspoň mi to pri stretnutí povedala. Po voľbách som zistila, že občania chcú, aby som riešila tento spoločenský problém – zvolili ma do parlamentu a ja som verila som, že hnutie Obyčajní ludia a nezávislé osobnosti chce pomáhať občanom.
Dňa 17. novembra 2011 sme oficiálne obnovili činnosť Občianskeho združenia práca a vzťahy. Náplňou a cieľom bolo šíriť osvetu na Slovensku, monitorovať firmy a pracoviská s podozrením na výskyt šikanovania zamestnancov a upozorňovať občanov na firmy s nebezpečnou firemnou kultúrou. Dokumentujeme prípady narušených medziľudských vzťahov na pracovisku, prejavy šikanovania, mobbingu, bossingu, stalkingu, sexuálneho obťažovania.
S mojou činnosťou boja proti mobbingu som sa dňa 13. decembra 2011 zúčastnila na konferencii o mobbingu v Prahe. Rozprávala som tampo prvýkrát o histórii našej slovenskej bezprávnej spoločnosti od roku 1989, teda naše slovenské budovanie demokracie. V tom čase som už mala ponuku na kandidátku za poslanca politického hnutia OĽaNO do NR SR, o čom som informovala prítomných aktivistov z Rakúska, Nemecka, Švajčiarska, Poľska, Francúzska a Čiech.
Dňa 12. marca 2012 som bola zvolená do parlamentu. Hneď som v klube oznámila svoj program prípravy antimobbingového zákona. ale tu mi nikto nerozumel alebo nechcel porozumieť, čo od nich chcem, spolupráca zlyhala. Mohla som sa spoľahnúť iba na svoj team. Prvá naša Správa o násilí na slovenských pracoviskách analyzovala prvých 80 obetí.
Poslanci v skupine tzv. „nezávislých osobností“ v rámci klubu „obyčajných ľudí“ nemajú šancu ani možnosť pridať sa k môjmu programu. Hneď od začiatku bola úloha celého klubu OĽaNO určená samoľúbym poslancom Matovičom a jeho bratrancom Viskupičom: Úlohou bolo predkladať zákony v hojnom počte tak, aby si počet návrhov všimli občania. Nešlo im o faktickú pomoc občanom, možno ani nevedeli kde majú začať. Takáto náplň práce poslanca nebola podľa mňa kóšer. Ja nie som stvorená na politické podvody. Preto som dňa 28. októbra 2013 vystúpila z klubu a stala som sa samostatnou nezávislou poslankyňou.
Keď som predložila svoj návrh na zákon, spustila sa v klube veľká kritika na moju adresu. Nerozumeli a nechceli riešenie. Klub odmietal stretnutia s poškodenými občanmi.
Občania píšu svoje žiadosti o pomoc, obvykle ide o právne problémy, ale nikto im neodpovedá. Moja kancelária nestíha zastupovať všetkých, tak sa obmedzujeme na krátke poradenstvá a len niektorých zastupujem právne aj na súdoch.
Dňa 14. júna 2013 som sa zúčastnila na 1. konferencii Nezávislých školských odborov (NŠO) o mobbingu v školstve.. Vyzdvihla som odvahu a statočnosť obetí mobbingu a zviditeľnila som nedostatky na slovenských pracoviskách. Tento rok ma pozvali na 2. konferenciu s témou Mobbing a bossing v slovenskom školstve. Budem im prednášať o patologických vzťahoch na pracoviskách.
Tiež so o téme patológie na pracoviskách prednášala na vlastnej konferencii dňa 13. novembra 2013 v Bratislave. Druhýkrát som zorganizovala 2. konferenciu o mobbingu dňa 12. novembra 2014 v Košiciach.
Dnes na sviatok práce v rádiu Lumen o tom hovorím tretíkrát verejne a budeme o tom hovoriť aj na našej 3. konferencii koncom roku 2015. Naším cieľom je presvedčiť "zadubené" hlavy štátnikov, aby konečne prijali zákonné garancie humánnych podmienok v zamestnaní. Človek sa predsa nenarodil preto, aby ho niekto zotročoval alebo týral, ale preto, aby si zarobil na bezpečný život, a aby mohol si zveľaďovať svojho ducha. Súčasný stav spoločnosti negarantuje nič. Ani zákonné práva, ani istoty v zamestnaní, ale ani ľudskú dôstojnosť.
Je ťažké pracovať tam, kde to okolie nechce. V parlamente som chcela vytvoriť Komisiu proti násiliu, už začiatkom roku 2013. Chcela som podporiť činnosť mimovládnych organizácii. Trikrát som osobne žiadala poslancov Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny a tiež písomne, ale nikto z poslancov nemienil ani len muknúť v prospech Komisie. Bez podpory ostatných poslancov to nie je možné. Takže, to je vizitka poslancov. Neboli schopní povedať ani jednoduché „áno“ pre hotovú vec, s ktorou nemuseli nič robiť, len mali nechať slobodnú aktivitu tretiemu sektoru na pôde parlamentu a dozvedeli by sa viac o problémoch ľudí. Ale ich to nezaujíma a ani nebude zaujímať, lebo to by bola práca. Akoby poslanci nechceli za nič zodpovedať, nič nerobiť, len tárať ako v krčme, a brať za to peniaze. To je náš parlament. Poslanci majú kopec problémov s vlastnou prezentáciou, ale skutočné problémy občanov ich nezaujímajú.
V októbri 2012 mi bol zaslaný mail od štátneho tajomníka MPSVaR SR Branislava Ondruša, ktorý ma informoval o výskumnej úlohe mobbingu na rok 2013. V roku 2014 sa mala realizovať legislatívna skupina sa na vznik antimobbingového zákona. Ale nič sa nerealizovalo Preto som napísala interpeláciu ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny Richterovi. Jeho odpoveď bola striktná: Návrh zákona proti mobbingu nie je v Programovom vyhlásení vlády. Zostáva to na mne a na mojej pracovnej skupine.(www.ritomska.eu)
