Môj dobromyseľný omyl sa ukázal, keď vedúca začala zvolávať porady s hlavnou témou „kontrola výkonov Ritomskej“! Zaútočili na mňa veľmi zlé pocity. Každý sa mal o mne vyjadriť(!), ako som úlohu zvládla. Kolegovia to považovali za akýsi šport, možno prejav svojho povýšenia.
Chceli vyznieť ešte v lepšom svetle pred vedúcou, každý z nich horlivo hodnotil moju prácu, a samozrejme negatívne. V istej americkej literatúre sa to nazýva „veľké kľuvanie“ odkazujúc na „regule domácej hydiny“... v princípe ide o útok starého zamestnanca na nového, pridávanie sa ostatných, v strachu, aby neboli obeťou oni sami. Okolo mňa, akoby všetci boli povinní „byť najmúdrejší“ a snažili sa tvoriť dojem, že bez nich by sa úloha nedala zvládnuť, ale bezo mňa áno, a hociktorý by to akože zvládol. Využili svoj daný priestor v danej chvíli, „kopali“ do mňa a podotýkam, všetko v medziach zákona – išlo predsa o pracovnú diskusiu!
Úplne zabudli, že sme ľudia, že sme v práci, a že vôbec nejde o to „kto každý by to zvládol“, ale že existuje pracovná etiketa! Veď nakoniec, prečo mi šéfka nevrátila spisy na prepracovanie? Lebo boli v poriadku. V mojej práci som nenašla nikoho – ani morálne, ani eticky, a už vôbec nie humánne – na primeranej úrovni! Nikto otvorene nepovedal: „Tak už dosť!“.
Ba práve naopak: Všetci sa tvárili že sa zabávajú na každom mojom slove, nadbiehali šéfke po každej mojej vete. Pýtala som sa samej seba: Kde som to prišla? Je to kolektív úradníkov, alebo je to pracovisko sociopatov? Vôbec som nepochybovala o mojich kompetenciách. Bolo mi nad slnko jasnejšie, niekto ma chce vytlačiť z pracovného miesta.
Hovoríte si že poznáte tento „zlý sen“? Ja upozorňujem: Je to odporná moderná realita a ja s ňou niečo urobím – k lepšiemu a vznešenejšiemu. Chcem zostaviť spoločne s občanmi tohto štátu Zákon ktorý nedovolí asociálne, psychopatické maniere v úradoch, ani nikde vo vedúcich miestach, ba ani v súkromných firmách, či v domácnostiach!
Ako vzniklo moje rozhodnutie?Sťažovala som sa v existujúcich úradoch a inštitúciách. Najprv na osobnom oddelení – nepochodila som. Poučenejšia, obrnená nádejou a odhodlanejšia som sa rozhodla urobiť súkromný prieskum, čo a ako sa deje inde na pracoviskách. Cieľom bolo vyvodiť všeobecné závery. Postupne som žiadala o pomoc rôzne orgány štátu, ustanovizne, kancelárie a záujmové združenia ktoré majú na Slovensku v kompetencii diskrimináciu, respektíve ochranu ľudských práv:
1. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva;
2. Verejný ochranca práv;
3. Právni experti na diskrimináciu;
4. Kancelária podpredsedu vlády pre ľudské práva a menšiny na Úrade vlády Slovenskej republiky;
5. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR – odbor rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí;
6. Predsedníčka výboru pre práva žien a rodovú rovnosť;
7. Konzultácie na Právnickej fakulte UK.
Nikto z týchto mi neposkytol nijakú reálnu pomoc! Popri tom som si hľadala zamestnanie pre prípad najhoršieho. Zúčastnila som sa v užšom výbere dokonca aj konania výberu do štátnej služby. Obvykle mi poďakovali blazeovaným odmietnutím, ospravedlnili sa, že mi nemôžu poskytnúť osobnostný a profesionálny rast...
Výsledkom prieskumu je konštatovanie, že obdobie 22 rokov po nežnej revolúcii prinieslo na Slovensko priveľa zbytočných úradov. Tieto „tiež úrady“ prezentujú iba(!) sami seba, ale „pracujú“ s ľudskými právami na „nekritizovateľnej úrovni nečinnosti“, lebo nemajú žiadnu(!) kompetenciu a nedokážu nič vykonať! A už vôbec nič nevedia o ochrane mobbovaných, a na penitenciaritu (trestnoprávny postih) mobberov nepomyslia ani ako na sci-fi.
Ak mi niektorá inštitúcia odpovedala, tak len odbitím, citujem, "dajte to na súd". Sami museli cítiť, že to nie je reálne! Mobbing sa nedá dokázať a v zákonoch nie je ani definovaný. Útoky zo strany vedúcej (bossing) a ňou riadené útoky ostatných kolegov (mobbing) fakticky neporušovali existujúce zákony!
Oslovila som európskeho ombudsmana a dostala som radu: Vyvolajte verejnú diskusiu, aby ľudia vedeli, že to čo mnohí pocítili ako krivdu „podľa zákona“ že to je v skutočnosti zamestnanecký psychoterror. A stále viac sa medzi nami šíri, ničí zdravie občanov, má ekonomické, zdravotné a sociálne následky – prenesene poškodzuje rodinu prenasledovaného a odčerpáva z ekonomiky štátu nie malé prostriedky.
Aby občania vedeli, že tento „nepolapiteľný“ útlak má svoje presné meno a bude legislatívne vymedzený a nakoniec vytlačený zo slušnej spoločnosti! O to mi ide za pomoci všetkých statočných ľudí, aby sa nebáli a odvážne mi pomohli a ceste k Pravde.
Dovolím si uviesť, že problematika narušených vzťahov, kde dochádza k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti na pracovisku ma viedla až k prijatiu mojej Kandidátky ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde.
