depresie, úzkostných porúch a závislostí, no nedostávajú či nevyužívajú liečbu. V percentuálnom vyjadrení sa uvádza, že 67 % ľudí, ktorí s veľkou pravdepodobnosťou trpia depresiou, sa v súčasnosti nelieči. Spomedzi ľudí s príznakmi závislosti od alkoholu sa nelieči až 80 % z nich. Pri ľuďoch, ktorí majú s veľkou pravdepodobnosťou príznaky úzkostných porúch, dosahuje počet neliečených dokonca až 84 %,“ približuje výstupy výskumu doc. Bražinová. Príčiny tohto stavu môžu byť podľa nej rôzne: nevedomosť, spoločenská stigma a predsudky, nedostupnosť informácií o pomoci a starostlivosti, chýbajúca prevencia či chýbajúca komunitná starostlivosť. Najhorším možným dopadom duševnej poruchy je samovražednosť."
Tento výskum pani epidemiologičky sme si všimli, lebo strata práce, zníženie finančného príjmu vplývajú nielen na zdravie ale aj na nezhody v rodine, či v manželstve. Dá sa povedať, že to všetko prispieva k tomu, aby sa človek začal cítiť opustený a bez zmyslu života. Slovensko je pritom jednou z mála vyspelých krajín, ktorá nemá Národný program na prevenciu psychického násilia, nemáme žiadnu krízovú linku, kde by mohol človek v psychickej kríze zavolať. Preto je veľmi potrebné a dôležité, aby sa k nášmu Inštitútu ochrany ústavných práv pridávali ďalšie a ďalšie pobočky a združenia pre našich občanov na pomoc dobrej veci.
Ako však prispieť aj k tvorbe Národného programu na prevenciu samovražednosti a tým aj k zníženiu samovražedných pokusov na Slovensku? Inštitút ochrany ústavných práv za tým účelom navštívil znovu Inšpektorát práce Bratislava a ponúkol spoluprácu pri riešení prípadov psychického násilia pokiaľ ide o zvýšenie povedomia o sociálnych, ekonomických, zdravotných ťažkostiach v celej našej spoločnosti.
Ako dôvod spolupráce, prinášame aj Vám občanom reálnu skutočnosť, ako to na Slovensku "chodí", resp životnú skúsenosť ďalšej, našej klientky, resp obeti mobbingu.
"Stala som sa obeťou mobbingu a bossingu vo firme. Boss začal znevýhodňovať tých, ktorí mali svoj názor. Pokrytcov sa to netýkalo. Vedúca rafinovane ponižovala a osočovala menšiu skupinu zamestnancov - ich jednotlivcov. Aby to bolo účinnejšie, boss to vždy robil nečakane, a pred všetkými zamestnancami sa vyhrážal ostatným: „Chce niekto k tomu niečo povedať? Ak nie, tak nech radšej navždy mlčí“. Boss nezvládal svoje emócie, začal sa chovať tak, akoby firma patrila jemu a nie konateľovi firmy. Vo firme pred zamestnancami boss často vyhlasoval: „Ja to tu aj tak raz kúpim“. „Ja na konateľa robiť nebudem“. „Ja mu to tu nenechám“. Konateľ firmy nevedel, koho zamestnáva.
Pokiaľ prišiel konateľ do firmy, boss mu podával nepravdivé informácie. Hovoril iba to, čo sa mu hodilo. Boss klamal konateľa bez mihnutia oka. Konateľ skutočnú pravdu nepoznal, iba tušil. Raz sa spýtal zamestnancov. „Tak, aká je Vaša vedúca?" Zamestnanci boli zo strachu ticho.
Boss do práce chodil hocikedy, nezapisoval sa do dochádzky. Voľno si zobral, kedy chcel. Na dovolenku išiel viackrát v roku, aj na celý mesiac, pričom sám zamestnancom vyčítal, ak si chceli zobrať 2 týždne dovolenky v kuse. Vedel ich kontrolovať aj zo svojho pobytu na dovolenke v zahraničí. Telefonicky odtiaľ zavolal do firmy, že príde nová objednávka. Všetci čakali dlho do noci a keď sa osmelili zavolať dodávateľa objednávky, tak sa dozvedeli, že on o ničom nevie. Bola to len rafinovaná skúška od bossa, aby udržal všetkých pracovníkov v strachu.
Boss začal obviňovať kolegyňu z toho, že firma prišla o peniaze. Od kolegyne som mesiace počúvala samé sťažnosti na bossa pričom sa jej chvel hlas od strachu. Bola som svedkom ich „kancelárskych hádok“, bossa nazvala nelichotivými výrazmi.
Spomínaná zamestnankyňa mi okrem iného povedala „Už mám toho plné zuby“, nakoniec skončím tak, že bude musieť predávať koláčiky“ a priamo z práce posielala svoje životopisy na pracovný portál. Boss sa totiž zase vyhrážal pracovníkom vyhodením z práce. Strácala sa logika a zdravý úsudok. Vznikali rôzne emócie, prameniace zo strachu - zamestnancom sa triasol hlas od strachu. Boss začal strácať podporu u všetkých zamestnancoch, začal sa sám báť o svoje pracovné miesto.
Boss telefonicky informoval môjho bývalého dlhoročného kolegu, s ktorým som spolupracovala, aby so mnou nekomunikoval ani po pracovnej stránke, bývalý kolega mi o praktikách bossa povedal. Boss aj mňa začal finančne znevýhodňovať, začal ma ignorovať nielen po ľudskej stránke, ale aj po pracovnej stránke. Ocitla som sa v podobnej situácií ako dvaja kolegovia, ktorých som sa zastala a ktorí z firmy už odišli. S bossom som sa snažila riešiť situáciu vždy priamo. Strach, neistota, zhoršujúce sa vzťahy na pracovisku. Neodôvodnené ohováranie vo vašej neprítomnosti, kedy na svoju obhajobu nemôžete povedať nič. Všetky tieto okolnosti výrazným spôsobom vstúpili do môjho súkromného života. Mala som stiesnené pocity, zlú náladu, pociťovala som úzkosť. Myšlienky, ktoré sa nedali zastaviť, čo bude zase zajtra. Začala som trpieť nespavosťou, žalúdočnou neurózou, snívali sa mi zlé sny. Zmenu nálady si všimla aj moja najbližšia rodina. Snažila som sa ich tým nezaťažovať.
Vo firme bol už veľmi zakorenený pocit strachu, že sa ma pri nezákonnom prepustení z práce zastal iba jeden kolega, toho však hneď boss uzemnil a slovne ho odbil, „Nestarajte sa do toho“. Vo firme sa emócie dali „krájať“. Na príkaz bossa mi bol zablokovaný prístup do počítača. Boss dal inzerát na moje pracovné miesto. Dal vymeniť zámky na vstupných dverách. Neumožnil mi vstup na pracovisko. Bola som vyzvaná, aby som do práce nechodila, a čakala na výzvu bossa, kedy sa mám dostaviť. Celé toto konanie bossa vyvrcholilo, že ma nútil pod psychickým tlakom podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru. Chcel využiť moju právnu neznalosť zákonov, vyhrotenú situáciu a strach ostatných zamestnancov. Dohodu o skončení pracovného pomeru som odmietla podpísať. Dostala som šok, prišlo mi zle. Zatelefonovala som konateľovi firmy. Ten o celej záležitosti nevedel skoro nič. Na tretí deň ma boss znovu pod psychickým tlakom nútil podpísať ďalšiu dohodu o skončení pracovného pomeru s inými obsahovými náležitosťami. Nechcel mi umožniť, aby som si dohodu zobrala domov a preštudovala ju. Odmietla som ju podpísať a trvala som na ďalšom zamestnávaní.
Boss kričal na mňa: „Urobila si chybu, už ti nedávam nič na výber, a urobím to tak, aby to bolo právne nenapadnuteľné“. Boss predsunul predo mňa výpoveď podľa § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce. Znova ma pod psychickým tlakom nútil výpoveď podpísať, všimla som si, že je to bianco. Povedala som, že nič nepodpíšem a trvám na ďalšom zamestnávaní. Boss kričal: „Je to jedno či to teraz podpíšeš. Dostaneš to domov poštou a bude to platiť tak či tak, všade sa takto prepúšťa“! Boss mi nariadil nútenú dovolenku, dovolenkový lístok mal už dopredu napísaný. Neumožnil mi vstup do firmy.
Po dvojtýždňovej dovolenke som sa dostavila na pracovisko, kde mi zase nariadili ďalšiu nútenú dovolenku, ktorú mi poslali medzičasom domov poštou. Na moje miesto už prijal iného zamestnanca, ktorému povedali, aby v tento deň neprišiel do práce. Nechceli, aby som sa s ním vo firme osobne stretla. Na druhý deň som sa s novým zamestnancom vo firme stretla, nakoľko mu nestihli dať na vedomie, že som prišla do firmy. Trvala som ďalej na zamestnávaní s tým, že aj ja ako zamestnanec mám svoje práva. Boss mi po kolegyni oznámil: „ Vedúca si nepraje, aby si sa ďalej zdržovala na pracovisku, máš si vypratať všetky veci z pracoviska“. Všimla som si, že moje veci boli už nahádzané v papierovej krabici.
Dcéra bossa, chodila často do firmy, mala väčšie výhody ako samotní zamestnanci. Bola priamym svedkom môjho nezákonného prepustenia zo zamestnania.
Z jedného dňa na druhý som sa ocitla bez práce. Nebola som schopná normálne fungovať. Mala som fyzické a psychické problémy. Nemohla som jesť, dni a noci som preplakala. Stránila som sa syna, aby ma nevidel v tomto hroznom stave. Prestala som zvládať základné domáce práce, ujala sa ma moja 78 ročná mama. Nakoniec som musela vyhľadať odbornú lekársku a psychiatrickú pomoc.
Zasiahlo to do môjho života neuveriteľným spôsobom. Pár týždňov na to musela odbornú pomoc vyhľadať aj moja mama. Trápi sa aj ona - nezvládla moje prepustenie zo zamestnania. Dodnes to nevie pochopiť, tak isto ako ja. Odvtedy sa jej zdravotný stav zhoršuje. Skončila som na úrade práce – moja mama má teraz už dve dcéry, ktoré sú bez práce.
Vzhľadom na môj vek patrím do skupiny dlhodobo nezamestnaných, prácu nemám dodnes. Na podporu už nemám nárok. Okrem zdravotných problémov mám aj finančné problémy. Kto v tomto štáte nedokáže splácať účty, padá na sociálne dno. Niečo sa vo mne „zlomilo“.
Po konzultácií s právnikom sa súdim o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Povedal mi, že skončenie pracovného pomeru je neplatné a dokáže to na jednom pojednávaní. Chcela som, aby sa konečne dokázala pravdu a spravodlivosť. Súhlasila som s podanou žalobou. Všetci kolegovia mi ticho fandili. Ale tí, ktorí ostali v práci, sa báli prísť na pojednávanie za svedka, aby mi dokázali, kde je pravda a spravodlivosť. Boss sa na súd nedostavil ani raz. A bossing pokračuje ďalej. Aj vo forme druhotnej viktimizácie. Aj napriek jasným dôkazom o mojom nezákonnom prepustení z práce som na súde vypovedala až na desiatom pojednávaní. Pred tým však bola na sudcu podaná sťažnosť. Odpoveď na sťažnosť prišla až po troch mesiacoch. Takto katastrofálne pracuje naše súdnictvo. Nič na tom nemení, že sťažnosť bola vyhodnotená ako odôvodnená.
Sudcovi na pojednávaní hovorím: „Pýtala som sa Vás aj minule, kde sa má človek obrátiť, ak nie na súd, ak sa mu stane to, že ho nezákonne prepustia z práce? Neodpovedal ste mi. Mám ísť na lampáreň? Viem, že som v práve. Mám vrodený cit pre spravodlivosť, férovosť“. Sudca ma preruší a kričí, „O tom sme sa bavili už minule, to mi tu nehovorte“ Choďte to povedať pánu Bohu do kaplnky“!
Sudcovi som povedala. „Zasiahlo to do môjho súkromia. Sudca kričí. „Vaše súkromie ma nezaujíma! Sudca kričí ďalej. "Boli ste niekedy na súde? Viete, ako to chodí na súde? Ste veľmi naivná". Aj tu na súde zažívam bossing zo strany sudcu. Prečo som sa obrátila na súd? Obrátila som sa na súd preto, lebo som hľadala spravodlivosť. Sudca má byť nezávislý a nestranný. Ako je možné, že sa problematikou mobbingu a bossingu nikto zo štátnych inštitúcií nevenuje? Ako je možné, že vláda Slovenskej republiky nevidí alebo nechce vidieť nedostatky, ktoré sa páchajú na našich pracoviskách a nechce sa venovať legislatívnej úprave zákona proti mobbingu, bossingu?Moje skúsenosti ukazujú, že na slovenských pracoviskách sa veselo porušuje nielen tento základný zákon štátu, ale aj Zákonník práce, či Charta ľudských práv.Každý kto si prečíta tieto riadky, nech sa zamyslí a urobí si svoj úsudok. Život je veľmi krátky na to, aby sme sa starali len o seba a tvárili sa, že problém pod názvom mobbing a bossing neexistuje."
