Podľa histórie tento "tichý" problém „diktatúry kapitálu“ vznikol v deň legálneho pádu „diktatúry komunizmu“ dňa 17. 11. 1989. Legálny pád komunistickej moci presunul „psychológiu komunistickej hierarchickej moci“ do modernej legality, hierarchické zvyky sa nestratili.
„Choroba“ postkomunistického štátu vznikla skrížením starých sociálnych zvykov a nových sociálnych práv a slobôd. Pričom "diktát zisku" si ponechal hodnotu bývalého režimu, hierarchický "diktát vrchnosti". Jednoducho je to hybridný problém, ktorý je „rakovinou spoločnosti“, „peklom v zamestnaní“.
Dnes tu máme moderné otrokárstvo, ktoré vzniklo a je postavené na báze "diktátu zisku". Je to daň za nekrvavú nežnú revolúciu. Už 22 rokov narastá početná skupina zamestnancov, ktorí "ticho" opisujú svoje moderné zotročenie a “ticho“ zviditeľňujú tento problém, žiaľ, nikto ich „akoby“ doteraz nevidel a nechcel vidieť. Títo zamestnanci na svoje sťažnosti nikdy nedostali kompetentnú odpoveď od slovenskej legality.
To znamená, že evidentne neexistuje vládna legalita, neexistuje ani zákon, ani kompetentný orgán, ba doteraz neexistovala ani definícia problému.
Nepíše sa diagnóza, ani sa nelieči. Je to hniloba, akú medializujú investigatívne skupiny o našom rezorte ministerstva zdravotníctva. To je aktuálny, 22 ročný stav celej našej spoločnosti.
Až 22 rokov sa na tento problém pozerá celé Slovensko, a doteraz ho nikto z kompetentných nechcel vidieť. Ak sa našiel občas nejaký odvážlivec, a chcel pomôcť zotročeným zamestnancom, obvykle skončil so svojou aktivitou skôr, než by dosiahol spoločensky relevantný výsledok. Pocítil rovnaké útoky ako všetci otrokárstvom poškodení občania, bol vylúčený a prenasledovaný.
A tu vychádzam zo svojich vlastných skúseností. Ako náhle som si problém psychických útokov voči mojej osobe začala riešiť, pociťovala som na všetkých inštitúciách s honosnými názvami a s náplňou svojej činnosti „ochrana ľudských práv a slobôd“ negatívny postoj až vytláčanie a prenasledovanie.
Je žiadúce poukázať, že problémy vznikajúce z moderného otrokárstva sú podčiarknuté svetovou krízou evidovanou od roku 2008. A preto sa nedajme pomýliť následkami krízy. Táto „rakovina spoločnosti“ tu je už 22 rokov, krízová sociálna situácia jej stav iba zhoršila, a zviditeľnila ju do tej miery, že sociálnou rakovinou prenasledovaní občania chcú konečne problém, aby sa verejne riešil a verejne medializoval.
Doterajšie prijímanie noviel Zákonníka práce smerovalo k zlepšeniu postavenia zamestnávateľa. Teraz tu nie je účelné uvádzať jednotlivé ustanovenia tohto zákona a zákonov, ktoré znevýhodňujú zamestnancov, lebo dôležité je, pri deklarovaní našej Správy o násilí na pracoviskách, poskytnutie priestoru pre pochopenie príčin vzniku sociálnej „rakoviny“. A chceme poukázať aj na gigarozmer tohto postkomunistického fenoménu, ktorý je hrubo zvýraznený „ekonomickými tiež – príčinami“ nezamestnanosti.
Vyzdvihujeme nový pohľad: Problém nezamestnanosti nikto nikdy neriešil z pohľadu psychosociálnych príčinných súvislostí. Narastá počet nezamestnaných podávajúcich sťažnosti na zamestnávateľov. Noví a novší nezamestnaní stále viac pociťujú sociálno-právnu krivdu ktorá znásobuje ekonomickú dieru.
Občania Slovenskej republiky s nádejou hľadali v novele Zákonníka práce, či sa v ňom „náhodou“ nepremietla aj otázka sociálno - právne prežívanej krivdy.
Riešenie otázok Správy o násilí na pracovisku nie je len otázka základných ľudských práv a slobôd. Nie je to ani otázka izolovaného skvalitnenia jednotlivých ľudských práv.
Je to otázka riešenia oveľa zhubnejšieho fenoménu, ako napríklad to bolo v histórii Švédska. „Sociálna rakovina“ sa dotýka všetkých, celej našej spoločnosti. Slovensko je primalé na to, aby sa niekto z nás mohol stratiť medzi problémami len tak, bez nakazenia. Nakazení sme všetci: Jedni nechuťou problém riešiť, čo je závažná „sociálna rakovina“, alebo tí druhí sú obete rakoviny, tí sú zdeptaní rakovinou až na smrť.
Máme analyzovať otázku príčin narastajúcich dokonaných samovrážd(?), krivka za posledných 22 rokov hrozivo stúpa. Nikomu neprajem aby sa ocitol on, alebo niekto z jeho blízkych, v štatistickom rozptyle tejto krivky.
Nikdy predtým v dejinách Slovenska nebolo tak veľa zlých právnych noriem, ktoré by umožňovali tak ľahko vyhnať zo zamestnania bez príčiny nevinných ľudí len tak, ako lusknutím prsta! Keď si zamestnávateľ zmyslí prepustiť, tak to aj urobí a ihneď v tej sekunde.
Ani nebudeme pripomínať chyby minulosti, hoci je nám veľmi ľúto stavu, keď zamestnanec, a tiež nezamestnaný, sa bojí ozvať, to je realita. My sme ochotní prijať pomocnú ruku od každého pri odstraňovaní uvedených akože „omylov“. Ak sa nenažraná sviňa nažerie a nechá uhynúť hladom blížneho, alebo zobrať blížnemu dávky a potom sa obliecť do handier a napodobňovať ho, na to treba psychopatickú deviáciu, a je veľmi ťažko nazývať to omylom.
To nie je malý omyl. To je asociálna, deviantná politika – úmyselné formátovanie dotazníkov tak, aby sa v nich nič nepríjemné nemohlo ukázať! My hovoríme – to robili psychopati.
Vieme, že terajší Zákonník práce obsahuje ustanovenia v rozpore s ľudskými právami, ktoré sú pre všetkých občanov SR záväzné a zaručené v Ústave Slovenskej republiky a v súvisiacich medzinárodných právnych zárukách. Poznamenávame, že antidiskriminačný zákon z pohľadu zamestnanca odporuje samotnej Ústave Slovenskej republiky, a porušuje aj Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Preto nezabúdajme na jednu zo základných všeobecných čŕt zákona: Právo je nástrojom bohatých a silných a zároveň je poslednou zbraňou chudobných a slabých.
Budeme rozhodovať, či upravíme zákony tak, aby sme v našom malom Slovensku žili všetci spolu ako jedna rodina, alebo, či tu budeme žiť ako v uzavretom „chlieve“ a pozerať na hynúcu slušnosť.
Máme evidenciu o tom, ako jedna sedmina nezamestnaných sa domáha svojich práv, ktoré sú legitímne a v súlade s platnými a pre Slovensko záväznými normami, ale iné špecifiká slovenského systému ich odsúvajú do neurčitého bahna deklinovaného práva. Fakticky je táto sedmina nezamestnaných odsúvaná do bezprávneho stavu. Ako isto viete, bezprávie nie je žart, nedá sa nazvať ani omylom, a nie je vhodné ani na karneval.
Dnes upozorňujeme na vážny odklon. Vývoj zákonodarnej morálky dospel až tak ďaleko, že už pri tvorbe zákonov sa kalkuluje s uchovaním všetkých mocí pre nenažrané svine, úmyselne obchádzali povinnosť vylúčiť možné deklinácie výkladov.
To sme tesne po nežnej revolúcii ešte netušili, že to takto bude, a keby to ľud vedel, tak by zlynčoval nielen komunistických predákov, ale aj následných zákonníkov čo prevzali moc po komunistoch, lebo sú to práve oni, čo zaviedli túto deviantnú deformáciu zákonodarstva, ktorú sme pracovne nazvali deklinácia práv v postkomunistickom štáte.
Slovensko potrebuje štát, v ktorom slušní ľudia budú chodiť do práce s radosťou.
