Treba vziať do úvahy, že meniaci sa svet práce zvyšuje nároky na zamestnancov kvôli znižovaniu stavov a využívaniu externých služieb, väčšej potrebe flexibility, pokiaľ ide o úlohy a zručnosti, častejšiemu využívaniu dočasných zmlúv, väčšej neistote v práci a intenzifikácii práce (s väčším pracovným zaťažením a tlakom) a zlou rovnováhou medzi pracovným a osobným životom.
Žiadosti o právnu radu, ktoré ste mi začali posielať, mi dokazujú, že na Slovensku sme sa nevenovali alebo sa nechceli venovať problémom psychického teroru na pracovisku.
V predchádzajúcich 15 rokoch sa vo svete uskutočnil výskum a podarilo sa nájsť závažné organizačné nedostatky v spoločnosti, preto, ak sa tieto problémy neriešia, môžu prerásť do šikanovania. Sme toho svedkami, že na Slovensku je to tak.
Tento problém dosiaľ neriešila žiadna politická moc.
V roku 1999 vyšla v USA Kniha "Šikanovanie - Emocionálne zneužívanief v americkom pracovisku". Jej autorky Dr. Noa Zanolli Davenport, Ruth Distler Schwartz, Gail Pursell Elliott sa v nej zaoberajú tým, čo sa stalo bežným označením v Európe ako šikana. Predstavuje bezpečnostný manuál pre predchádzanie najdesivejších druhov zranení na pracovisku, sú v nej informácie o službách a zdrojoch, ktoré pomáhajú predchádzať šikanovaniu na pracoviskách alebo ako ju možno pri jej výskyte riešiť.
Organizačné nedostatky spôsobujú veľa prípadov, keď zamestnávateľ v dôsledku stále väčšieho zaťaženia a sústavného tlaku svojím konaním môže naplniť aj skutkovú podstatu trestného činu (ublíženie na zdraví). Na to uvediem praktické príklady:
"Pred dvomi rokmi som bola donútená podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru zo samosprávy nášho mesta, a to po 15 rokoch práce. Žiadala som sa na rozhovor k bývalému primátorovi mesta...., ale on ma neprijal. Som mamkou dvoch detí, a v tom čase som prežívala veľmi ťažké obdobie .......Všetci o tom vedeli, že som bola vtedy živiteľkou rodiny, a dá sa povedať, že ma poslali na ulicu s výpoveďou a bez akéhokoľvek odstupného."
..... "Zatiaľ som sa zmohla len na to, že som o veci povedala pred 2 rokmi svojmu priamemu nadriadenemu (ten sa mi viac menej vysmial) a samozrejme mi neveril a povedal mi, že som precitlivelá a vymýšľam si. Faktom však je, že som z veľmi dobrej pozície v práci, ktorú som mala (táto praca ma fakt aj bavila) prešla po transformácii firmy na prácu podradnejšiu. Potom som bola počas cca 5-6 rokov presúvaná z jedného útvaru na druhý od jedného šéfa k druhému, prešla som celkom asi desiatimi organizačnými zmenami. Jedno obdobie som to naozaj veľmi ťažko znášala. Psychicky som bola na dne. Na nástenke v práci som vyvesila vytlačené informácie o mobbingu z internetu, za čo som si samozrejme zasa len zlízla odsúdenie a väčšiu izoláciu od kolegov. V súčasnosti som takmer izolovaná od ostatných kolegov a pomaly som si na túto "divnú" situáciu v prác zvykla. Do práce som chodila s nechuťou. Prednedávnom som dostala novú šéfku, s ktorou som si zo začiatku veľmi dobre rozumela (boli sme na rovnakej vlnovej dĺžke). Avšak v poslednej dobe akoby znova "niekto" sa snažil tento náš dobrý pracovný vzťah narúšať. Nerozumiem tomu, resp. je to ten istý?..... Psychicky som tieto veci spočiatku veľmi ťažko znášala, mám tráviace ťažkosti, ktoré som predtým nemávala, tiež horšie spávam už dlhšie obdobie...."
V týchto prípadoch nestačia pracovnoprávne (odborárske) zákony, ale potrebujeme nové definície zla v Trestnom zákone - pomenovať rôzne psychické útlaky jednotlivca a jeho vytláčanie z pracovného kolektívu.
Znovu sme pred novými voľbami do parlamentu. Plne si uvedomujem, že počas predchádzajúcich rokov som odvážne riešila nedostatky, ktoré nevedela riešiť a vyriešiť žiadna politická moc v domnelom očakávaní, že tu niekto začne spravovať veci verejné vo vzťahu k problémom občanov rovnako, ako to prebieha v USA či v krajinách Európskej únie.
Potrebujeme zákony, aby sme mohli chrániť najmenšieho zamestnanca proti moci zamestnávateľa.
Dovolím si uviesť, že problematika narušených vzťahov, kde dochádza k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti na pracovisku ma viedla až k prijatiu mojej Kandidátky ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde.
