Poslali sme pozvánky poslancom parlamentu, voleným zástupcom občanov. A zistili sme, že poniektorí sú „takí prepracovaní“, že ich stránky neprijímajú žiadne správy. Pozvali sme sem aj naše médiá? Aké senzácie sa v parlamente dejú? Ochrana práv zamestnancov. Dajte pokoj, dnes tu máme demokraciu a čo nás po právach zamestnancov. Týmto nebudeme informovať občanov. Naši občania nepotrebujú vedieť o tom žiadne informácie. Nie sú tam predsa žiadne "celebrity".
Pozvala som aj pána Bielika z TASR, lebo sa zaujímal, prečo som vystúpila z hnutia OLaNO. Že vraj to rezonuje po Slovensku. A treba občanov zahltiť senzáciami, aby zabudli na bezprávie a psychický teror na svojom pracovisku.
Ak by bol prišiel na prvú medzinárodnú konferenciu o mobbingu, tak by mohol vidieť, že ani hnutie OLaNO neprinieslo zmenu pre občanov, voličov, aby ich situáciu na pracovisku riešilo. Je to len umelá pozlátka, politické divadlo, ako z ľudí robiť neschopných, ponížených a utláčaných.
Nezaujali ich ani pozvaní hostia z Rakúska a z Čiech. Ak by prišiel čo len jeden novinár, oči aj uši by otváral. To tu ešte nebolo. Takú senzáciu nezažije nikde. Ani medzi „celebritami“, ktorými sa zahlcujú stránky novín. V priestoroch parlamentu sme sa cítili ako jedna rodina. Tešili sme sa z každého prítomného. Atmosféra bola báječná.
Každý, kto odvážne a statočne prehovoril, otváral svoje drastické skúsenosti z našich pracovísk. Strach, vládne na našich pracoviskách, ľudia sa boja zviditeľniť svoj problém. Strach vládne medzi nami, bojíme sa poukázať na nedostatky nášho šéfa. Strach, strach, strach, ľudia chodia z práce ako zmyslov zbavený a do práce so stiahnutým žalúdkom.
Naša kolegyňa mala minulý týždeň pohreb, mala v práci tvrdé pracovné podmienky, dlho zažívala na sebe šikanu.
Ja som pracoval v dvoch veľkých firmách, ale všade som sa stal nepohodlný. Nechcem sa chváliť, ale dosiahol som vedecké hodnosti, ale také riadenie, ktoré sa vyhrážalo, že sa nezamestnám na celom Slovensku, to som nikde nezažil. Samá špina, samé intrigy, samé nešváry. Slováci si píšu svoju históriu.
Musíme si uvedomiť, že sociálne vedomie Slovenska je choré. Je choré predovšetkým vďaka demokraticky zvoleným predstaviteľom tohto štátu, ktorí odmietajú ozdravenie medziľudských vzťahov. Ak poukážete na nedostatky svojho pracoviska , stanete sa terčom. Rovnako je to aj v hnutí či v strane. Kto si navzájom vie pomáhať? Kto má lásku k blížnemu?
Dostali sme sa do situácie, z ktorej akoby nebolo východiska. Tvrdý kapitalizmus.
No dovoľte, kto by na nás robil, ak by si každý začal presadzovať ľudskú dôstojnosť? Nám stačí len to, aby sme mali lacné pracovné sily v podobe otrokov. A nech otroci robia, my potrebujeme zisk. Tak, ako to urobili vo firme, ktorá vyrábala topánky, tam lacné pracovné sily nemali čas ísť ani na wc.
Nie, o našich zamestnancoch vám nič nepovieme, s nimi môžeme disponovať len my. Človek sa stal človeku vlkom.
Čo si to dovoľujete, Zákonník práce končí pred bránami mojej firmy. Ak nebudete podávať v mojej firme výkon v práci, ako ja chcem, končím s Vami a zoberiem si z úradu práce ďalšieho nezamestnaného.
Oceňujem, že prišli aj odvážne úrady práce a inšpektoráty práce. Koľko sa tam už vymenilo pracovníkov? Koľko sa pre nich prijalo noviel zákona o zamestnanosti, Zákonníka práce? A oni sú stále na začiatku ešte aj tú nezamestnanosť stále len odstraňujú. Nevedia si s ňou rady. Už nám o tom aj vrabce čvirikajú. Možno ich ubíja ten sústavný stereotyp pri registrácii nezamestnaných.
Na prvýkrát má táto medzinárodná konferencia účasť mimoriadne bohatú. Chýba nám tu výskum, ktorý nám realizuje naša štátna moc za peniaze našich občanov, voličov. Ale aj bez štátneho výskumu vieme, že nezamestnanosť je chybou zlého riadenia štátu, ktorý tu 23 rokov máme nastavený. Ale niekomu to vyhovuje. Má zrobených občanov, voličov, ktorí s ohnutým chrbtom pracujú na "panskom". Produkuje mladých, vzdelaných ľudí, ktorí ak sa prispôsobia podmienkam na pracovisku, potom majú vyhraté. Ale ak nie, stávajú sa terčom na likvidáciu.
Vystúpenia našich odvážnych občanov ukazujú, aké bezprávie vládne na každom pracovisku. Môjho kolegu uštvali k smrti. A to vďaka sústavným novelizáciám Zákonníka práce. Zamestnávateľ neakceptoval jeho právo zamestnanca. Každý deň ho sledoval, dokazoval mu, že to v práci nezvláda. Jedného dňa po takom sledovaní išiel z práce, nasadol do auta a havaroval. Na mieste bol mŕtvy.
Mladú mamičku sledujú ešte aj doma. Svoje zlé skúsenosti z pracoviska prenáša aj do rodiny a je tým postihnutá celá rodina. Koľko životov si vyžiadala 23 ročná demokracia po slovensky. Bez správnej firemnej kultúry. Kto o tom vie? Štatistický úrad??? Má o tom akú-takú vedomosť ????
Lúčime sa navzájom, opúšťame priestory parlamentu, ale nie na dlho..... A slovenskou prezentáciou je, že sme v očiach našich zahraničných účastníkov ostali nielen ťažkým zrkadlom bezprávia, ale aj nepríjemným zážitkom ukradnutého kufra kolegu z Rakúska, len čo vstúpil na pôdu našej krajiny.
