Do budovy nepustia žiadneho občana. Nesiem poštu.....vysvetľujem im. Volajte si podateľňu. Vytáčam číslo prilepené na telefóne položenom na stole pri vchodových dverách.
O chvíľu prichádza štátna zamestnankyňa z podateľne a preberá mi poštu.
Je tu dnes nejaký poslanec? - pýtam sa informátorky.
Poslanci ...to nie,.... nikto tu nie je.... tvár sa rozjasní a zaihrá aj úsmev.
Oni sem chodia, chodia si sem pre poštu.
To je dobré....odpoveď mi pripomenula útočište schránkovej firmy. Aj do schránkovej firmy chodí určený zamestnanec len pre poštu. Ale schránkové firmy majú sídlo v zahraničí. Páni poslanci si urobili zo svojej činnosti schránkovú firmu? Aj sem príde pre poštu určený asistent. Veď je leto a letné prázdniny. Vari občanom stačia pondelkové pochody na BONAPARTE? Pomôžu protesty vytvoriť na Slovensku také prostredie, aby mladí ľudia nemuseli utekať za robotou do cudziny? Pomôžu protesty odpovedať, prečo je dosť roboty všade naokolo a na Slovensku nie? Je to preto, lebo naši politici či podnikatelia sú schopní len toho, aby oni čo najskôr zbohatli?
Aby sme neostali v tomto kolese točiaceho sa stereotypu nášho parlamentu, zameriam sa na moje poznatky a skúsenosti, ako je to v našej krajine pri aplikácii hlavne Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Smernice Rady 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní vo vzťahu k právnej ochrane našich občanov. Od ich vzniku času bolo neúrekom a podnetov od občanov bolo viac než dosť, ale všetky boli mobbované, čo znamená, akoby nejakým tajným dohovorom vo vládnom ansámbli boli úmyselne ignorované a zasúvané „pod koberec štátnej moci“. Poznatky ukázali, že individuálna sťažnosť „malého občana Slovenskej republiky“ adresovaná vládnemu personálu nemá nijakú šancu na pozitívne vyriešenie.
Všeobecne v Európskej únii je evidentný rozvoj v chápaní základných práv človeka, ktorý je preverený komparatívnymi štúdiami týkajúcimi sa všeobecných trendov v oblasti násilia na pracovisku. Ako sa dodržiavajú základné ľudské práva a slobody u nás?
Slovákom je príslovečne známe, že zlo sa zakráda všade okolo nás, ale aj tak pretrváva v ľuďoch hlboko zakorenená túžba po dobrom a čestnom živote. Na čestný život je potrebná výchova k odvahe, a ešte väčšiu odvahu potrebujeme, ak chceme niečo zlé odstrániť. Stav politických elít sa nám aj dnes ukazuje v hlbokej kríze, kriticky pod úroveň slušnosti, ľudovo povedané, ako nevychovanci. Vnímavý človek sa zase nedočká riešenia, ktoré by malo prichádzať z „týchto elít“.
Statočne sme preskúmali možnosť, ako začať našu pomoc občanom Slovenska a našli sme na Ministerstve vnútra SR zaregistrované Občianske združenie Práca a vzťahy. Počiatky Občianskeho združenia sú v roku 2003, kedy vznikla behaviorálna myšlienka PhDr. Pavla Beňa, prakticky pomáhať, vzdelávať pracujúcich ľudí, ktorí síce majú prácu, ale zamestnávateľ im ju nelegálnym a až nezákonným spôsobom postupne berie, až ich prinúti rezignovať a odísť.
PhDr. Pavol Beňo si osvojil myšlienky Dr. Heinza Leymanna, ktorý má veľkú zásluhu na kultúrnom a civilizovanom postupe spoločnosti, ktorý nás naučil hodnotiť kvalitu interpersonálnych vzťahov na pracovisku. Jeho štúdiá a výsledky nás privádzajú k poznaniu, ako významne je deštruktívny a ekonomicky nevýhodný je každý patologický vzťah v práci, kam patria aj spomínané moderné, vzťahové patológie mobbing, bossing, bullying, staffing a šikana.
Dňa 17. novembra 2011 sme oficiálne obnovili na Slovensku činnosť OZ Práca a vzťahy, kde hlavným cieľom OZ Práca a vzťahy je ochrana a dodržiavanie ľudských práv a slobôd, a ľudskej dôstojnosti v pracovných vzťahoch na pracovisku; ďalej sú cieľmi výchova a vzdelávanie, poradenstvo a osveta v oblasti medziľudských vzťahov na pracovisku; tiež monitorovanie pracovísk, odkiaľ bolo hlásené narušenie pracovných vzťahov s poukazom na následky, najmä na poškodené zdravie zamestnancov a tiež na ekonomické ujmy; z toho vyplýva aj investigatívne publikovanie a zverejňovanie príbehov z patologicky narušených pracovísk kde mobbing a bossing sú stabilne praktizované; cieľom je vykonávanie aj iných, súvisiacich činností. Zahájili sme zbieranie argumentov pre zahájenie štatistického prieskumu mobbingu, bossingu, stalkingu. Svedectvá jednotlivých obetí sme pri príležitosti Európskeho roku starnutia, a to začiatkom apríla tohto roku 2012 predložili aj na Úrad vlády Slovenskej republiky, či Inštitút pre občiansku vybavenosť. Za účelom legislatívnej úpravy som v roku 2012 oslovila ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR ministra spravodlivosti SR, ministerku zdravotníctva SR, predsedu Odborovej organizácie a požiadala o rokovanie. Na všetkých stretnutiach s predstaviteľmi rezortov, ktoré by nám pomohli úspešne predniesť antimobbingový zákon v parlamente, bolo z ich strany konštatovanie dobrej veci, ktorá je pre Slovensko veľmi žiadúca. Len ju dosiaľ nikto nezačal riešiť. Legislatívnej úprave mobbingu mali pomôcť:
1.Oznam, z kancelárie Euroombudsmanna:
Ak chcete presadiť legislatívnu úpravu mobbingu v Slovenskej republike, najjednoduchšou a najefektívnejšou cestou by bolo kontaktovanie ktoréhokoľvek poslanca NR SR, stretnutie s jedným poslancom môže znamenať impulz na rozprúdenie spoločenskej debaty o závažnosti problému, akým je mobbing. Takáto debata by bola v súčasnosti potrebná, aby sa problém dostal do širšieho povedomia občanov a tým spustil proces, ktorý by eventuálne mohol viesť k legislatívnej úprave.
2.Oznam z advokátskej kancelárie:
Mobbing býva aj následkom oznámenia nekalej praktiky a zamestnanci by mali mať v tejto oblasti ochranu. Tento záväzok je súčasťou aj programového vyhlásenia súčasnej vlády. Uvidíme preto, čí sa ho podarí naplniť.
3.Správy z Čiech
V letnom semestri školského roku 2010/2011 bola v odbore Manažérske štúdium – konanie ľudských zdrojov na katedre Vzdelávanie dospelých Univerzity Jána Amosa Komenského Praha s.r.o. zahájená výučba študijného predmetu "Mobbing a bossing", čo je v Českej republike ako aj v celej Európskej únie čin veľmi významný a hlavne veľmi odvážny.
Prejavy násilia v zamestnaní sú vo svojej podstate takmer v každej krajine rovnaké, líšia sa len jazykom a niekedy tradičnými formami hierarchie. Legislatívne kroky požadované proti mobbingu sú v každom štáte Európskej únie rovnaké. Psychické násilie a tzv. vzťahová patológia vo firmách i v spoločnosti (mobbing, bossing, bullying) majú s ekonomickým násilím a šikanou (krádeže, korupcia, defraudácia) spoločné oveľa viac než je oficiálna prezentácia systému ochotná pripustiť.
Poznatky z medzinárodných stretnutí a konferencií som chcela predniesť aj v hnutí OĽaNO. Moje opakované ponuky odmietli. Očakávala som viac ústretovosti od lídra tohto hnutia. Obrátila som sa na kompetentné parlamentné výbory. Očakávala som ich podporu, ale aj tam ma odmietli. Navrhla som pri Výbore NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny zriadiť Komisiu proti násiliu. Všetky moje návrhy boli hlboko odignorované. V súčasnosti je Slovensko hlboko premorené pliagou pasívneho otroctva. Všetci tí, čo odmietajú aktívnu podporu etického a morálneho pracovného prostredia, tí všetci sú otroci. Mobbéri sú otrokmi zla. Či o tom vedia? Určite nie. To vieme podľa toho, že im stav, aký je, vyhovuje.
Problém je hlbší než sa zdá na prvý pohľad. Bez ohľadu na elitné vzdelanie, každý zamestnanec môže byť otrokom svojho zamestnávateľa. Zamestnávateľ má možnosť vyžadovať prácu nad čas bez honorovania; môže prepustiť otca rodiny bez udania dôvodu; môže zobrať príplatky; môže nedať odmeny; môže zobrať zamestnancovi všetko, čo je v súčasnosti cenené a čo je dôležité pre život. Presne to je definícia súčasného otrokárstva. Je to naša slovenská súčasnosť, ktorú si mnohí poslanci nedokážu predstaviť, lebo do parlamentu prišli ako potencionálni otrokári – podnikatelia.
V mnohých preskúmaných prípadoch v rámci o. z. Práca a Vzťahy nevznikla protiprávnosť úkonov takzvaným porušením právnej povinnosti plynúcej z pracovnoprávneho vzťahu, ale vznikla a stále vzniká výkonom práva spôsobom, ktorý deformuje, deklinuje, kriví pôvodný výklad zákona a sám zákon nemá v sebe definovaný mantinel na zákaz deformovaného výkladu. S týmto problémom súvisí aj priame zneužitie zákona na mobbing, bossing a šikanovanie.
Ako všade v krajinách Európskej únie prebieha boj o miesta a všade pribúda počet psychiatrických pacientov následkom nekalého prepustenia zo zamestnania. Otáčať sa chrbtom k sociálnym patológiám na pracoviskách, to je postoj nezlučiteľný s postojom slušného človeka.
Pred viacerými rokmi som pracovala na istom Úrade práce a mala som na starosti právne poradenstvo pre nezamestnaných. Až 100 % prepustených zo zamestnania malo ťažké srdce na zamestnávateľa a nielen pre samotné prepustenie. Sťažovali sa na zlé zaobchádzanie zo strany zamestnávateľa a na šikanovanie najmä ak si vyžadovali oprávnené pracovné pomôcky, alebo finančné odmeny za prácu nad zmluvne dohodnutý výkon. Obvykle za vyslovenie oprávnenej požiadavky zo strany zamestnancov nasledovalo ich prepustenie zo zamestnania. Mobbingový syndróm je finálny ekonomicko-medicínsky problém sociálnej patológie pracoviska.
Zodpovednosť za daný stav, to je širšia téma, ale súvisí s otázkou, kedy vláda začne akceptovať chybu kontrolných mechanizmov a kedy vláda zavedie legislatívne úpravy proti sociopatickým zamestnávateľom.
Minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR, minister zdravotníctva SR a minister spravodlivosti SR, všetci traja ministri na moju výzvu jednoducho odmietli kráčať s dobou. Takto vyzerá ich vládnutie: Zamestnávateľa nikto netrestá za nemorálne a nehumánne zaobchádzanie so zamestnancami. Zamestnávateľ doslova konzumuje zamestnancov, prijme zamestnanca na jeden rok a prepustí. Zamestnávateľa absolútne nezaujímajú osudy rodiny zamestnanca. To je humanitárna katastrofa, s ktorou si nevie rady ani súčasná vláda a ani Cirkev.
Vážení priatelia. Musíme si uvedomiť, že sociálne vedomie Slovenska je choré. Je choré predovšetkým vďaka demokraticky zvoleným predstaviteľom tohto štátu, ktorí odmietajú ozdravenie medziľudských vzťahov.
Príchodom do parlamentu v roku 2012 som si všimla sociálne patologizmy aj v parlamente. „Starí parlamentčíkovia“ čo „vyrastajú“ v parlamente už 25 rokov, konajú ako župáci c. k. cisárskej armády. Noví poslanci nemajú šancu presadiť nič, čo by mohlo ochraňovať slušných ľudí. A to ani v tomto novom volebnom období. „Parlamentní župáci“ si myslia, že všetko vedia najlepšie a vychovávajú si generáciu mladých „zajačikov“, patologicky agilných a servilných tiež-politikov, ktorí majú reprodukovať ich zvyky a štýly konania. „Župáci“ vyžadujú, aby im boli „zajačikovia“ vďační, aj keď budú „župáci v dôchodku“, aby mohli cez „zajačikov“ lobovať svoje konzumné požiadavky. Je to iný druh sociálnej patológie, o tom inokedy.
Ale vďaka tejto patológii a tiež vďaka parlamentnému bossingu a mobbingu som bola donútená opustiť hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Paradoxne, namiesto toho, aby v klube využili moje skúsenosti, vedomosti môjho teamu odborníkov, donútili ma pracovať ako samostatná poslankyňa, a to od prvého návrhu zákona, ktorý som im predložila a ktorý odmietli hneď v prvých dňoch môjho poslancovania. Mobbing je sociálna patológia pestovaná aj v parlamente. Patológia je hlavne v tom, že bossovia a mobbéri nie sú schopní viesť dialóg, nevedia zmysluplne komunikovať. Vidíme to aj v tomto volebnom období.
Dňa 24. mája 2013 som v parlamente predniesla komentár ku Správe o aktuálnej situácii na trhu práce v Slovenskej republike a o opatreniach na jej zlepšenie a doplnila niekoľko závažných argumentov získaných z praxe pri sledovaní trhu práce. Zopakujem dôležité fakty z tej Správy: Úrady práce sú nastavené na registrovanie nezamestnaných, ale chýba im právne poradenstvo. Vláda argumentuje, že právne poradenstvo zabezpečujú advokátske kancelárie, dokonca bezplatne. Prax je taká, že nikto z „čerstvých“ nezamestnaných nedokáže "navštíviť" advokátsku kanceláriu, lebo vie, že „advokát nemá čas“. Psychologický moment zničenej existencie a reálny nedostatok peňazí nezamestnaného je skutočná prekážka a zdeptaný nezamestnaný má po krk úradovania, ktoré ho ďalej iba deptá – úradovanie okolo jeho stavu vníma ako pokračujúce prenasledovanie. Východiskom je to, čo malo byť už dávno zriadené.Nikto nerieši neredukovateľné práva ľudí na pokoj v práci, v rodine, v škole, v štáte! Prenasleduje vás sociálny kurátor keď sa vaši rodičia rozvádzajú, prenasleduje vás zamestnávateľ, exekútor, sudca, štát cez svoje úrady, a nakoniec ešte aj policajt, alebo správca ubytovne bezdomovcov. Systém prenasledovania je dokonalý, začína sledovaním vášho rozhovoru, telefonátu, mailu ...................
Všetky naše prieskumy a zistenia o pracovných podmienkach a následkoch sme priniesli v dvoch Zborníkoch:
1. Ľudsko-právny rozmer ochrany práv zamestnancov z 1. medzinárodnej konferencie v Bratislave v roku 2013.
2. Vzťahové pasce na pracoviskách z 2. medzinárodnej konferencie v Košiciach v roku 2014.
Obidva Zborníky sme uložili do našich knižníc a je možné do nich nahliadnuť aj na webových stránkach. Významne upozorňujú na zvýšený výskyt zdravotných problémov pri práci v prostredí so zlými pracovnými vzťahmi, a to vo všetkých krajinách Európskej únie.
Slovensko je skorumpované, zaostalé a zdeformované režimom aj zákonmi. Viac prenasleduje slušných ľudí ako zločincov! Zločinca súd prepustí na slobodu za „procesnú chybu“ policajta či sudcu, ale slušného a pracovitého zamestnanca môže vyhodiť z práce ktokoľvek, akokoľvek, kedykoľvek – aj s procesnými chybami! Slovensko je choré.
Kľúčom k riešeniu chorého Slovenska je ústavný zákon o zodpovednosti, zákon proti zlým vzťahom na pracoviskách a na ochranu duševného zdravia. Nebojme sa a odvážne sa pridajme k novej ceste.
