deklinovaného práva. Fakticky je táto sedmina nezamestnaných odsúvaná do bezprávneho stavu. Ako isto viete, bezprávie nie je žart, nedá sa nazvať ani omylom, a nie je vhodné ani na karneval. Dnes upozorňujeme na vážny odklon. Vývoj zákonodarnej morálky dospel až tak ďaleko, že už pri tvorbe zákonov sa kalkuluje s uchovaním všetkých mocí pre nenažrané svine, úmyselne obchádzali povinnosť vylúčiť možné deklinácie výkladov. To sme tesne po nežnej revolúcii ešte netušili, že to takto bude, a keby to ľud vedel, tak by zlynčoval nielen komunistických predákov, ale aj následných zákonníkov, čo prevzali moc po komunistoch, lebo sú to práve oni, čo zaviedli túto deviantnú deformáciu zákonodarstva, ktorú sme pracovne nazvali deklinácia práv v postkomunistickom štáte. Slovensko potrebuje štát, v ktorom slušní ľudia budú chodiť do práce s radosťou. Starnutie nie je choroba, ani stigma, ktorou by človek mal trpieť. Seniori chcú byť ešte aktívni, najmä vtedy, ak na to majú ešte dosť síl. Chcú byť ešte pre spoločnosť prínosom. A nie príťažou. Aj vyspelosť každej spoločnosti sa pozná práve podľa toho, aký spôsob starnutia svojím seniorom umožní. A keď nás či Vás po štyridsiatke začnú odsúvať na vedľajšiu koľaj, stráca sa v každom človeku zmysel svojho života.
Mocenské postavenie zamestnávateľa je patologicky silné, a naopak, postavenie zamestnanca je patologicky nízke v hierarchii spoločnosti. Ako ukázala naša Správa o násilí v roku 2012 každý zamestnanec môže byť otrokom svojho zamestnávateľa. Účelom našej správy bola pomoc občanom, aby skôr, ako budeme mať zákon na ochranu násilia na pracovisku bola za pomoci štátu vytvorená inštitúcia, ktorá pomôže občanom, aby výklad zákona pri porušovaní základných ľudských práv a slobôd neurčovali nominanti politických strán v úradoch či v podnikoch.
Za prípadmi, ktoré sme registrovali od roku 2011, nemôžeme urobiť hrubú čiaru. Prečo? Jednoducho preto, lebo obetiam mobbingu v snahe zvíťaziť sme predložili 36 žalobných návrhov. Všetky čakali na spravodlivosť. Pred každou obeťou sa vynárala otázka, ako a kedy to všetko skončí. Súdne pojednávania sa skryto vliekli a v neposlednom rade sa odročovali a odročovali. Raz bol chorý sudca, inokedy advokát. Prvé prípady, s ktorými sme šli na "trh", nám otvorene ukázali, prečo musí Slovák dokazovať svoju pravdu až na európskom súde v Strassburgu.
Nikto nerobí štatistiku koľko pojednávaní si musí obeť "odsedieť" až sa vynesie rozsudok. Naša štatistika s hrôzou zistila, že súdy vytyčujú pojednávania aj päť, šesť krát. Ba dokonca mali sme aj devätnásťkrát. Aj tento súdny mechanizmus má nehospodárne pravidlá.
Prekvapením bol prípad vyhratého súdneho sporu obete mobbingu z Národného onkologického ústavu v Bratislave. V tomto prípade obeť zvíťazila a bola jej vyplatená náhrada mzdy za 3 roky súdneho sporu. Tu si poviete, a čo ostatné žaloby? Na ceste za spravodlivosťou boli a sú aj ďalšie obete. Dokazovali sme neplatnosť skončenia pracovného pomeru na Okresnom súde v Pezinku, v Žiline, v Dolnom Kubíne, v Námestove, v Novom Meste nad Váhom, v Nitre, v Topoľčanoch, v Prešove, v Poprade, vo Svidníku, v Humennom, v Michalovciach, v Galante, v Čadci, v Komárne, v Brezne, v Banskej Bystrici, v Trnave, v Trenčíne, v Martine, v Bratislave I, II, III, IV, V.
Nie je mojím cieľom rozoberať skutkovú podstatu všetkých činov, ktoré by mali byť povýšené na trestné činy ublíženia na zdraví. Páchateľ behá po slobode. Dnes chceme ukázať praktické skúsenosti za "oponou" nášho súdnictva. Nemáme stabilnú súdnu moc, ktorá by prezentovala priame a otvorené dokazovanie. A to nás nenechalo na pochybách, že súdnictvu tečie už dlho do topánok. A rovnako tečie do topánok aj v poslednom návrhu predsedníctva Slovenskej advokátskej komory. Ak by návrh prešiel, súdnictvo stroskotá ako Titanic.
http://milanlorinc1.blog.sme.sk/c/430875/usmevna-zvratenost-advokatskej-komory.html?ref=viacrubrika
Je evidentné, že tu ide o nesúlad právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky. Totiž základom úspešností takejto pomoci nezamestnaným zo strany úradov práce sú právne medzery v Zákonníku práce a v iných zákonoch.
„Sociálna rakovina“ sa dotýka všetkých, celej našej spoločnosti. Slovensko je primalé na to, aby sa niekto z nás mohol stratiť medzi problémami len tak, bez nakazenia. Nakazení sme všetci: Jedni nechuťou problém riešiť, čo je závažná „sociálna rakovina“, alebo tí druhí sú obete rakoviny, tí sú zdeptaní rakovinou až na smrť. Nikdy predtým v dejinách Slovenska nebolo tak veľa zlých právnych noriem, ktoré by umožňovali tak ľahko vyhnať zo zamestnania bez príčiny nevinných ľudí len tak, ako lusknutím prsta! Keď si zamestnávateľ zmyslí prepustiť, tak to aj urobí a ihneď v tej sekunde.
Nebudeme pripomínať chyby minulosti, hoci je nám veľmi ľúto stavu, keď zamestnanec, a tiež nezamestnaný, sa bojí ozvať, to je realita. My sme ochotní prijať pomocnú ruku od každého z Vás občanov pri odstraňovaní uvedených akože „omylov“. Ak sa nenažraná sviňa nažerie a nechá uhynúť hladom blížneho, alebo zobrať blížnemu dávky a potom sa obliecť do handier a napodobňovať ho, na to treba psychopatickú deviáciu, a je veľmi ťažko nazývať to omylom. To nie je malý omyl. To je asociálna, deviantná politika – úmyselné formátovanie dotazníkov tak, aby sa v nich nič nepríjemné nemohlo ukázať! My hovoríme – to robili psychopati. Vieme, že terajší Zákonník práce obsahuje ustanovenia v rozpore s ľudskými právami, ktoré sú pre všetkých občanov SR záväzné a zaručené v Ústave Slovenskej republiky a v súvisiacich medzinárodných právnych zárukách.
Za 26 rokov trvania Slovenskej republiky sa nenašla ani jedna vláda, ktorá by tieto medzery v zákonoch odstránila. Nenašiel sa ani jeden poslanec, ani jeden prezident, ani jeden generálny prokurátor, ani jeden sudca, ktorý by podal návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania, vo veci nesúladu ustanovení Zákonníka práce s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi.
V posledných desiatich rokoch vzniklo veľa inštitúcii, ktoré majú vo svojom názve ochranu ľudských práv, ale nemajú kompetenciu riešiť správanie toho, kto vykonáva psychický teror na pracovisku. Potvrdili sme, žiaľ, vedecké poznania ešte vždy nedospeli k zásadným spoločným poučkám. Nemáme ani odborníkov, ani zákony, ani pravidlá, ani etiketu. Riadiaci pracovníci častokrát nevedia o svojich psychopatiách, sú často brutálni a nevychovaní. Nevedia identifikovať seba, nespoznávajú svoje komunitné módy správania sa ako zvieracie módy. Na pracoviskách doslova uvádzajú mobbing ako jediný spôsob riadenia. Nikto z mobbérov nepozná rozdiel medzi výhradou voči zle vykonanej práci, a medzi mobbingom a bossingom. Nevedia, nepoznajú etickú normu v sociálnom správaní sa. Aj keď je mobbing veľmi deštruktívny, čoraz častejšie sa tu nachádza. Neznamená to, že mobbing sa na pracovisku nenachádzal aj v minulosti, avšak až teraz začal byť rozoznávaný ako jeden zo syndrómov na pracovisku.
Dnes je v našej spoločnosti viacero skupín ohrozených stratou alebo vôbec nezískaním práce, a tým aj trvalého príjmu. Na našom pracovnom trhu ide najmä o ľudí nad 50 rokov, niektoré výskumy dokonca hovoria, že šancu strácate už po štyridsiatke. Aby si sa dočkal dôchodku musíš pracovať napríklad do 62, 65 či 67 rokov, ale po päťdesiatke ti prácu nik nedá. Pri rušení pracovných miest sú starí, skúsení pracovníci prvými obeťami.
Naša krajina patrí do krajín postihnutých syndrómom nedotknuteľných zbohatlíkov, a preto obyvateľstvo už právom očakáva morálne autority slovenského národa, a nie takých, ktorých moc zlákala. Potrebujeme vážených politikov, ktorí nebudú príkladom zlej moci a zlého výkladu zákonov.
Žiaľ ani súčasná vláda SR sa nevenuje problematike ochrany ľudských práv. Preto naša novo vytvorená Ištitúcia slúži občanom, aby výklad zákona pri porušovaní základných ľudských práv a slobôd neurčovali nominanti politických strán v úradoch či v podnikoch. Pokračovanie v ďalšom článku.
