Vtom zbadal chlapca v jeho veku, ktorý stál pri matke. Keď ho láskavo pobozkala, Martin potlačil ľútostivý vzlyk.
„ Aké by to bolo, keby aj mňa mal niekto rád ?“ – pomyslel si.
Zacítil vábne vône pripravovanej večere. Bol veľmi hladný a hlavne veľmi unavený, pretože celý deň pomáhal strýkovi rozvážať zemiaky. Jeho vychudnuté telo akoby nedostávalo ani spolovice dostatok jedla. S námahou sa vliekol podvečernými ulicami mesta, dlhou cestou k malému ošarpanému paneláku.
V tento podvečerný čas strýka nenašiel doma. Opatrne po špičkách sa preplížil cez celú kuchyňu a vošiek do svojej izby. Srdiečko mu prudko búchalo v hrudi.
Vo svojej posteli uvidel spať strýka. Miestnosťou sa niesol vínny opar, Celým telom mu prebehla triaška. Zohol sa , aby sa pozrel pod posteľ, či tam neuvidí svojho kocúra Murka. Nebolo ho tam. Nikde nenašiel svojho milého teplučkého huňatého kocúrika.
Jeho lomoz zobudil strýka.
„Čo tu robíš :? Prečo nie si v škole ?“
"Sú prázdniny." –reagoval Martin. „Kde je Murko ?“trasľavým hlasom sa pýtal.
Strýko zazíval.
„Odkiaľ prišlo to mača, čo ma tu budilo ?“ Vari tu chováš mačky ?“
Nieee..., iba jedno,- vyjachtal Martin. Cítil , ako sa mu dušička zovrela od strachu.
Taaak, už viac nepríde ma budiť. Zlámal som mu krky.
Neskôr našiel Martin svojho kocúrika medzi lopúchmi pod oknom. Zdvihol ho do náručia a snažil sa zatvoriť mu jeho otvorené očká. Bol taký osamelý, bol taký bezmocný.
Jediný tvor, ktorý ho miloval , bol mŕtvy.
Keď prišla noc, Martin cítil, že nemôže nijako ísť do postele. Nemohol tam ležať a čakať na kocúrika, ktorý už viac nepríde. Pretože ležal v malom hrobčeku, kam mu Martin vyhĺbil jamu. Bol zúfalý, vybehol z domu a bežal pozdĺž cesty za večerného šera. Sotva vedel, kam sa uberá. Akoby ho niesli , či už vlastným zámerom, ale priniesli ho rovno na cintorín a k zanedbanému hrobu jeho rodičov. Vrhol sa naň a usedavo sa rozplakal.
„Ach mamička, chcel by som byť aj ja s Tebou. Mama, prosím Ťa , vezmi si ma, nemôžem viac žiť.“
- - - - -
V tomto letnom večere si kráčala cintorínom mladá vdova Margita Prídalová. Prišla sem zasvietiť sviecu na mužov hrob. Kráčala pomaly, vychutnávala snivý kúsok zeme, kde sa nad starými hrobami preháňal ostrý, mrazivý vietor.
„Čí je to chlapček ? A čo ho trápi ?“
Zohla sa k nemu a jemne sa ho dotkla.
„Chlapček,“ – opatrne ho oslovila, - „ čo sa Ti stalo ?“
Martin sa kŕčovito trhol, vstal utiahnuc sa do seba.
„Povedz mi, čo sa Ti stalo ?“
Martin jej rozpovedal svoj príbeh o kocúrovi.
Bolo to jediné, čo som kedy mohol milovať a nikdy ma nikto okrem Murka nemiloval.
Margita stála úplne bez slova, hladkajúc Martina po hlave. V tých niekoľkých sekundách jej priľnul k srdcu.
Vedela čo musí urobiť a čo chce urobiť.
„Martin, chcel by si prísť ku mne bývať ?“- pomaly sa spýtala. Budeš mojím chlapčekom a budem Ťa ľúbiť. Vieš, poznala som Tvoju mamičku a mala som ju rada.
Martin prestal vzlykať a nedôverčivo sa na ňu pozrel.
„Myslíte to vážne ? Naozaj môžem žiť s Vami .....?
„Áno, myslím to vážne a nepochybujem, že Tvoj ujo Ti to dovolí ísť so mnou Už viac neplač...
Bež rovno domov, akosi sa ochladilo.
Budúci týždeň to všetko zariadime.... a hovor mi teta Margita.“ - povzbudzovala ho.
„Ach, teta Margita, Martin ju chytil za štíhlu ruku, ktorá sa tak láskavo dotýkala jeho vlasov, ja sa bojím, že ma nebudete ľúbiť., keď sa o mne dozviete, že nie som dobrý chlapec.
Margita sa usmiala a objala ho. Cítila, aké má chudučké telo.“
Obaja boli šťastní, veľmi šťastní. Cítili, že patria jeden k druhému.
V tú noc Martin zaspal so slzami v očiach za úbohým Murkom. No s hrejivým pocitom, že si ho našla láska- taká, akú ešte nikdy nepoznal.
Margita dlho do noci bdela a bola dokonale šťastná.
Šepkajúce vetry patrili jej. A teraz bude mať aj osamelé stvoreniatko, ktoré bude môcť milovať a starať sa o neho. Nič viac si už od života nežiada.
