Vonku zavŕzgala bránka.
„Bolo by ju treba namazať,“ pomyslel si Viktor.
Vo dverách zaštrngotali kľúče. Karol sa vrátil.
„Ahoj otec,“ - vošiel do kuchyne.
„Budeš večerať?“ - spýtal sa Viktor.
„Nie. Prišiel som si pre skoby a lano. Najem sa v klube. Zajtra odchádzam na horolezecký zraz do Tatier.“
Rýchlymi krokmi vybehol po schodoch do svojej izby. O chvíľu bolo počuť už len vŕzganie bránky.
„Áno Júlia, taký je Karol,“ - vždy sa niekam ponáhľa. Ale hory, tie mu učarovali. Pamätáš sa ako sme spolu chodievali po lesoch? Trávili sme tu každú voľnú chvíľku. Chceli sme, aby sa v lese nestratil. Naučil sa rozoznávať dobré chodníky od tých, kde číha nebezpečenstvo. Najradšej zo všetkého mal skaly. Vyliezal na ne. Cítil sa hrdý, keď na jednej mohol stáť a pozorovať okolitú prírodu. A dnes už zdoláva nie malé skalky ale skaliská a bralá. Vie, aké nebezpečie mu hrozí, ale nebojí sa. Veď je to predsa náš syn, Júlia. Láska k horám sa v ňom rozrástla. Večná túžba zastať raz na vrchole nejakého končiara v ňom vždy zvíťazí.
„Akosi som sa zamyslel,“ - Uvažoval Viktor. Pozrel na prázdny tanier pred sebou. Vstal a podišiel k sporáku.
„Ešte si spravím kávičku,“ rozmýšľal ďalej „presne ako s tebou Júlia. Naša obľúbená kávička. Po večeri vždy dobre padla.
Voda sa pomaly zohrievala. Viktor monotónne vzal zo stola špinavý riad. Šuchtajúc sa k umývadlu, pustil vodu. Len čo sa riad jagal čistotou, zalial si svoju kávičku.
Ticho prerušil telefón. Kvílivý zvuk pokračoval. Viktor podišiel k nemu a zdvihol slúchadlo. Volal Ondrej, prvorodený syn, že nepríde na večeru. Prednášky sa trocha pretiahli a potom ešte musí vyplniť žiadosť o kúpeľnú liečbu. Kolega sa odhlásil a on je prvý náhradník. V pondelok má nastúpiť.
Viktor zostal zase sám. Ondrej vyrástol na veľkého a mocného chlapa. Pamätáš sa Júlia ako som ho vodil na liečenia? Už v rannom veku nám povedali, že sa musí systematicky liečiť. Má bronchiálmu astmu. Ale zároveň nás potešili, že toto závažné alergické ochorenie sa dá liečiť. Aj teraz zasa pôjde do Tatier.
Vzal si svoju kávičku a niesol si ju do obývacej miestnosti. Vonku sa už zotmelo. Za oknami sa rozsvietili pouličné lampy. Jarný vánok rozfúkal lístie. Skrútil vypínač. Miestnosť zaliala jasná žiara. Pohodlne sa usadil do svojho kresla. Poobzeral sa po miestnosti. Pohľad mu zastal na vedľajšom kresle.
„Tu si sedávala Júlia,“ pomyslel si, „koľko si sa tu navyšívala a naplietla. I pre mňa. Tie posledné rukavice som nosil celú zimu. I v chladných jarných dňoch. Pri meraní. Aj teraz ma riaditeľ volá.“
„Potrebovali by sme ťa. Ty si tam bol už ako mladý inžinier - geodet.“
Spomínam si. Mal som vtedy iba dvadsaťosem rokov a prvýkrát si ma vyprevádzala, Júlia, na južnú hranicu. Nevedel som čo ma tam čaká. Práca to nebola ľahká. Pricestovali sme do Rimavskej Soboty a museli sme si zháňať ubytovanie. Chodili sme od domo k domu. Všade krútili hlavami. Pomaly sa stmievalo. Z oblohy padali prvé kvapky. Zmenili sa na silný a neutíchajúci lejak. Konečne sme mali tri postele, ale každú na inom konci dediny. Vrátili sme sa na MNv. Vtedajší tajomník nám pomohol. Dostali sme nocľah priamo na MNv. Celú noc sa valila voda po poliach. A ráno to už bola spúšť. Od Šafárikova to prerušilo aj vlakovú premávku. Prišli mám pomôcť vojaci aj hasiči. Ale zvládli sme to. I tak sme merali v bahnitom teréne. K večeru sme boli špinaví aj za ušami. Na takéto a ešte k tomu prvé meranie nikdy nezabudnem. A teraz, Júlia, volajú ma zase tam. Viem, že to nebude práca vo vykúrenej miestnosti. Ale bude to kontrola tej hranice ktorú som tak dávno vymeriaval.
„Vieš Júlia, prehovorili ma. Veď ani nemuseli, ja by som i tak rád šiel. Upravoval som hranice už za mlada.I teraz treba. Pomôžem ... .“
Z myšlienok ho vyrušil telefón v hale. Volal ho Štefan, kolega.
„Viktor, kde si bol celý deň? Volali sne ťa . Musím ti oznámiť, že sa mení termín nášho odchodu na hranicu. Prídi zajtra podpísať zmluvu. A dobre sa vyspi.“
Viktor sa silno nadýchol. Celým telom vychutnával atmosféru tichého večera v očakávaní nového dňa.
Ďakujem ti Júlia.
