V hlave mu ešte stále doznievala nepríjemná scéna s Erikou, svojou manželkou. Ráno pri raňajkách ho trasľavým hlasom oslovila :
" Emil, nechceš mi niečo povedať? "
Prekvapene zdvihol zrak od šálky pariacej sa kávy a zahľadel sa na ňu. Vyčítavo na neho upierala svoje krištáľovo modré oči. Všimol si, že nemajú svoj prenikavý šibalský záblesk, ktorý ho priťahoval a dodával životnú iskru. V kútikoch sa skrývali ligotavé pramienky. Sledoval, ako sa jej z nich začali kotúlať veľké slzy. Ešte nikdy ju nevidel takú roztrasenú. Jej krásne plecia sa chveli v nemom úžase.
V poslednom čase hovorievali spolu veľmi málo. Z práce prichádzal v neskorých večerných hodinách. Neriešili žiadne závažné problémy, čo vytváralo v ich spoločnej domácnosti pocit odcudzovania.
Erika bola vždy silná a sebavedomá žena. Vedela, čo od života chce. Spoznal ju už na strednej školy. Asi to bola náhoda, keď ich triedna profesorka posadila spolu do jednej lavice. Páčila sa mu. Obletovali ju viacerí spolužiaci, ale ona si vybrala práve jeho. Bola to pre neho pocta. Cítil akúsi nadradenosť pred ostatnými spolužiakmi.
Jeho zaľúbenosť bola taká veľká, že ani nevnímal, ako ho Erika postupne ovládla. Rada sa s ním ukazovala v spoločnosti. Aj tu si ho prísne strážila. Pred inými ženami. Cez takýto prísny mechanizmus neprekľzla ani myš. Svoj objekt lásky vydržala chrániť. Až do skončenia vysokej školy. Ráno si preberal diplom a poobede mali svadbu.
" Nie, neviem o čom by som Ti mal rozprávať, " - rázne odpovedal.
Dodal si odvahu a s hrmotom rýchlo odsunul stoličku. Pobral sa z kuchyne. Dnes nemal záľubu ju utešovať. Cítil sa nad svojím rozhodnutím uvoľnený. V Erikinej prítomnosti bol vždy akýsi skľúčený, hrdlo mu zvieralo. Ale dnes to konečne prekonal.
Silueta jeho postavy sa strácala v Erikinom zaslzenom pohľade. Slzy, ... tie nemal Emil nikdy rád. Netešili ho ani dnes.
" Na čo sa ho to vlastne Erika pýtala? " - premýšľal, keď si sadol do auta.
Ešte pred mesiacom prišla k nim na oddelenie chirurgie nová sestrička. Mladá, pohľadná a vždy príjemne usmiata. Aj na neho. Páčilo sa mu to hneď od začiatku. Jej krásne tmavé oči a jemné pohupovanie sa štíhlych bokov ho privádzali do nepríjemných myšlienok. Nevedel sa tomu brániť. Bolo to niečo iné ako s Erikou. Akoby ho iskra vyhodila z horiaceho ohniska a a silno pálila.
Jedného dňa mu šéf určil nočnú službu s Amáliou.
Pacienti pokojne spali. Noc bola kľudná. Len Amália behala po izbách medzi pacientami. Vzápätí mu prišla oznámiť stav pacientov. Hľadela na neho svojimi tmavými očami. Dlhšie ten pohľad nezniesol. Rýchlo podišiel ku dverám. Chytil ju za ruku, ktorou držala kľučku. Spoločne zavreli dvere. Hľadel jej pritom do jej tmavých očí. Akoby ju chcel prebodnúť očami. Pravú ruku mal stále položenú na jej ľavej ruke. Cítil, ako sa zachvela. Nežne sklopila svoje oči. Emil sa stal pánom situácie. Pomaly ovinul svoju ľavú ruku okolo Amáliinej šije a jemne ju pritiahol k sebe. Neprestávala sa chvieť na celom tele.
" Neboj sa, " - nežne sa jej prihovoril .
Viedol ju k pohovke pri okne. Posadil ju a sám si k nej prisadol.
Stále ju objímal jednou rukou okolo pliec. Hoci vychutnával jej rozpaky, sám nevedel, ako začať. Už-už sa jej chcel prihovoriť, keď zrazu Amália zdvihla svoje krásne, hlboké oči a pozrela na neho. Ďalej to už nevydržal.
Akoby prestal uvažovať. Nepoznával sám seba. Nevedel ovládať svoje konanie. Mocne si ju pritiahol a pocítil sviežosť jej mladých pier.
Vôňa mladého tela mu pomáhala svoje túžby uskutočniť. Bol pevne presvedčený, že o tejto príhode nebude Amália nikomu rozprávať. Len, či naozaj? Plynutím času si už nebol taký istý. Nevedel sa pozrieť Erike do tváre, keď s ním chcela hovoriť. V jej prítomnosti mal stále nepríjemný, stiesnený pocit. Aj dnes ráno. Hoci cítil, že konečne prichádza sloboda, ktorá mu pri Erike tak veľmi chýbala.
Silný škripot bŕzd ho vyrušil z jeho myšlienok.
Len-len, že stačil stúpiť na brzdový pedál.
" Uff " - uľahčene si vydýchol.
" Ešte to by mi chýbalo. Mať dopravnú nehodu. "
Zastal s autom skoro až na prechode. Húf chodcov prechádzal okolo a rozhorčene na neho pozeral. Svoje prejavy neskrýval. Malý územčistý chlapík mu aj päste ukázal.
Zhlboka sa nadýchol a znovu pridal plyn. Motor zaburácal a poskočil. Zamieril cez križovatku smerom k bielej budove nemocnice. Hmla sa pomaly rozplývala. Aj viditeľnosť na ceste bola už lepšia. Znovu sa mohol vrátiť k svojim myšlienkam.
Dnes sú hotové výsledky Amáliinho vyšetrenia. Amália sa mu sťažovala na silné bolesti žalúdka. Musela sa dať vyšetriť.
Vzápätí sa už pred ním objavila silueta bielej nemocničnej budovy. Na nemocničnej chodbe ho zastihla vrchná sestra.
" Pán primár, čaká Vás pán riaditeľ, " - privítala ho.
Snažil sa byť presný. S veľkým pocitom zodpovednosti vchádzal presne o ôsmej do kancelárie riaditeľa nemocnice.
Riaditeľ sedel na svojom obvyklom mieste. Pôsobil veľmi vyrovnane Jemne prešedivelé vlasy mu dodávali múdrosť a vážnosť. Tvár mal zvráskavenú. Pracovníci nemocnice si ho obľúbili pre jeho vyrovnanú povahu a sebaovládanie.
Len čo Emil vošiel do miestnosti, vyšiel mu v ústrety, aby ho privítal. Pomaly ho usádzal do pohodlného, mäkkého kresla.
Emil sa nenápadne obzeral vôkol seba. Stále čakal, kto ešte príde. Riaditeľ si všimol jeho neistotu.
" Milý kolega, pozval som len Vás. " - začal.
" V mojej nemocnici potrebujem zdravý a dobrý personál, " -pokračoval.
" Výsledky vyšetrenia sestry Amálie nie sú dobré. Je potrebné previesť u nej operáciu.
Podával mu haldu papierov.
Emil nemohol tomu uveriť. Aby zakryl rozpaky zahl´bil sa do papierov. V hlave mu vírili nepríjemné myšlienky. Amália je chorá. Má rakovinu žalúdka.
Bude musieť nabrať veľkú silu, aby to všetko vedel zvládnuť. Netušil, čo ho ešte na tejto ceste, ktorú si vybral, čaká. Ale bol rozhodnutý Amáliu zachrániť.
