Mám rád postmoderných filozofov, pretože mi pomohli prekonať jednostranný racionalizmus a jeho mýtus o objektivite. Poznanie, že na naše názory a postoje vplýva x faktorov, z ktorých väčšina je príliš osobná, až intímna a dokonca väčšinu z nich si vôbec neuvedomujeme mi dopomohlo pochopiť, že názorové spory sú v podstate humbuk od začiatku až do konca. To podstatné leží omnoho hlbšie. Keď s niečím súhlasíme alebo nesúhlasíme, podávame to ako svoj postoj, ku ktorému sme došli akoby "brutálnou analýzou". Argumentáciou sa snažíme vytvoriť zdanie objektivity, ale nikdy k tomu nepridáme celý svoj príbeh, ktorý by vysvetlil skutočné dôvody nášho súhlasu alebo nesúhlasu. Za našimi postojmi, hodnotami, politikou, vierou sa vždy ukrývajú naše zranenia, naše ego a tiene. Keď mi teda niekto hovorí o nejakých svojich názoroch, samotný názor ma v podstate nezaujíma. Zaujíma ma, prečo sa v človeku takýto názor utvoril. Na názoroch ma teda zaujíma samotný človek, jeho príbeh. Pre mňa je názor niečo ako chorobopis, hovorí o tom, kde má človek svojich démonov. Názor samotný je pre mňa mýtus, ktorý v podstate vyjadruje STAV VEDOMIA človeka, ktorý ho zastáva.
Preto ma vlastne nezaujímajú ani názorové konfrontácie. Súhlas alebo nesúhlas sú vyjadrením toho, či sú si naše duše podobné alebo nie. K tomuto poznaniu ma priviedol postmoderný filozof Jean-Francois Lyotard. Jeho kniha ROZPOR veľmi hlbokým spôsobom vykresľuje absurdnosť akéhokoľvek názorového a hodnotového sporu. Zmysluplný spor môže existovať len tam, kde existuje spoločný referenčný rámec. Napríklad dvaja matematici sa môžu sporiť o nejaký matematický problém, pretože rovnaké matematické pravidlá platia pre obidvoch. Naproti tomu názorový a hodnotový rozkol medzi ateistom a veriacim, pravičiarom a ľavičiarom, milovníkom vína a pivárom atď. je od začiatku, až dokonca divadlom a nemá skutočný zmysel, pretože každý z nich má svoj vlastný referenčný rámec. Nie je to teda spor, ale rozpor, ktorý nemožno vyriešiť na rovine, na ktorej sa deje.
Keď si uvedomíme, že celá táto spoločnosť trpí názorovými rozkolmi, uvedomíme si absurdnosť, nevedomosť a naivitu aktérov týchto rozporov. Jedni bojujú proti druhým v nikdy nekončiacej MENTÁLNEJ VOJNE, v ktorej v skutočnosti nikto neobohacuje a nerozvíja nikoho, iba sa navzájom zraňujú. Na druhej strane, toto poznanie nás môže totálne OSLOBODIŤ z týchto rozporov. Pretože ak si uvedomíme, že naše názory, postoje, hodnoty sú len naše a sú výsledkom stavu nášho vedomia, POSUNIEME SA OD IDEOLÓGIÍ SMEROM K POZNÁVANIU SEBA SAMÝCH, K NAZERANIU NAŠEJ DUŠE A PRÁCI NA SEBE SAMÝCH. A tu sa skrýva jeden veľký paradox. Pamätám sa, ako niektorí profesori na teológii nazývali postmodernizmus relativizáciou všetkého. Mňa však paradoxne oslobodil od nikdy nekončiacej mentálnej vojny smerom ku skutočnej a slobodnej spiritualite. Pochopil som totiž, ŽE MÔŽEM BYŤ SPOKOJNE TÝM, KÝM SKUTOČNE SOM a nikto nemá právo nútiť ma, aby som veril niečomu, čomu v skutočnosti neverím. Pretože všetko, čo si myslím je len odkaz toho, čím v hĺbke seba skutočne som. A keď sa necítim dobre, môžem to zmeniť prácou na sebe.
