Vysvetľovať racionalistovi moderného strihu prečo je duchovný rozvoj osobnosti tak životne dôležitý nesie so sebou isté riziko, že sa na vás prinajlepšom bude pozerať ako na mimozemšťana. Prinajhoršom na vás rovno zavolá psychiatra.
Táto prázdna sebaspokojnosť a strnulé myslenie mnohých súčasných ľudí, pre ktorých je zmyslová skutočnosť jedinou realitou však vyviera hlavne z nedostatku hlbšej reflexie života a z fatálneho nedostatku sebapoznania. Tomuto obludnému trendu však masívne napomáha najpovrchnejší spôsob myslenia, aký sa kedy v ľudských dejinách vyskytol – materializmus – ktorý straší západnú civilizáciu už niekoľko storočí.
Chce to úplne inú mentálnu mapu, odlišnú paradigmu myslenia, aby sme pochopili , prečo je dôležité získať živý kontakt s vyššími úrovňami bytia. Našťastie, postmodernizmus v tejto oblasti vykonal naozaj mnoho. Predovšetkým rozbil dogmatickosť a statiku moderného myslenia a tak nám umožnil lepšie porozumenie myšlienkovým štruktúram starovekého, či dokonca archaického človeka, pre ktorého bol svet jediným živým organizmom, v ktorom všetko so všetkým súvisí.
Moderný individualizmus a materializmus nedokáže pochopiť, že existujú nemateriálne úrovne života, na ktorých je všetko zvláštnym spôsobom prepojené a navzájom sa ovplyvňuje. Najväčším problémom fenoménov ako sú napríklad telepatia, telekinéza, synchronicita, mentálne tvorenie (po starom: mágia) alebo jasnovidectvo však nie je v tom, či fungujú, ale v tom, že fungujú. Najmä VIERA je fenoménom skutočne zázračným. Vo viere totiž dochádza k posilneniu skrytých tvorivých síl života. Viera sa tak stáva silou, ktorá dáva človeku skutočnú moc tvoriť svoj vlastný život. Vo viere je všetko možné!
O toto všetko prichádza moderný človek, mentálne orientovaný len na zmyslovú, takzvanú materiálnu skutočnosť!
Ego moderného človeka sa cíti byť samostatnou entitou, niečím, čo je oddelené od vedomia ostatných ľudí, od ostatnej živej, či údajne neživej prírody. Tento pocit moderného človeka však nie je ničím iným, než prejavom jeho odcudzenosti prírode a vlastnému životnému priestoru. Moderný človek je tak cudzincom samému sebe a škodí sám sebe, ani o tom nevie.
A táto pochybená orientácia vedie moderného človeka do priepasti neprekonateľnej hlúposti, v ktorej čupí ustrašený a neschopný aktívne, tvorivo pristupovať k vlastnému životu a pozitívne sa vzťahovať k inakosti. Moderný človek sa preto viac a častejšie bojí, než by si bol ochotný pripustiť. Bojí sa všetkého a všetkých, bojí sa dokonca sám seba. Má neprekonateľný strach zo starnutia a smrti, z choroby, chudoby, či bolesti. Bojí sa dokonca skutočnej radosti, pretože hneď myslí na to, ako ju vystrieda nejaká nová bolesť. Jeho heslom je „uži si to!“, ale nijaké heslo nikdy nebolo tak klamlivé, pretože modernému človeku nič nie je vzdialenejšie ako práve skutočné prežívanie a pociťovanie. Hedonizmus moderného človeka je povrchný a akýkoľvek pocit natoľko krátkodobý, že mu nemôže priniesť skutočný pôžitok.
S týmto permanentným strachom súvisí aj celý spôsob života moderného človeka. Je to najmä zvláštny druh uzavretosti a nezdieľnosti. Moderný človek pomocou mnohých slov väčšinou nepovie vôbec nič. Bojí sa skutočne zdôveriť, aj keď navonok sa vždy a všade analyzuje. Moderný človek sa búri proti všetkému, aby si vzápätí s chuťou osedlal konvencie a polovicu dňa strávil v niektorom z nákupných centier.
Moderný človek si často nepamätá sny. Ale keď si ich aj pamätá, nevenuje im náležitú pozornosť, pretože im nerozumie. Nepozná totiž reč duše a často dokonca pochybuje, že nejakú dušu vôbec má.
Je to práve táto hlboká nevedomosť moderného človeka, ktorá je príčinou jeho utrpenia a toľkých chýb, ktorých sa v živote dopúšťa. Nevedomosť totiž vedie k ťažkým chybám, chyby k stroskotaniu, stroskotanie k utrpeniu, utrpenie k hnevu, hnev k závisti, závisť k nenávisti a nenávisť je príčinou všetkého zla.
Poznanie, ktoré sa vždy dosahuje sebapoznaním je preto pre človeka životne dôležité. Je to dokonca niečo, k čomu ho volá sám život. V tejto súvislosti mám veľmi rád výrok svätého Augustína, ktorý mi svojho času otvoril nové duchovné obzory: „Vôbec by nebolo hlúpe a nevhodné, keby sme si pod slovom Boh predstavili sám Život, ktorý všetko oživuje a privádza k oduševnenej existencii.“