Poznáte to? Chcete sa zobudiť zo zlého sna. Prudko sa posadíte na posteli. Chvíľu máte pocit, že mory sú už preč. A tu zrazu všetko začína odznova, prízraky zaútočia ešte hrozivejšie. Stále spíte! Ale naozaj spíte? A čo ak nie? Hrôza a des vo vás zmobilizujú všetky sily a vy sa, spotení ako myši, vytrhnete z desivého virtuálneho priestoru. Do reality. Ale naozaj do reality? Nie je to len ďalšia vrstva sna?
Kto tieto nočné mory zažil, celkom určite len tak ľahko nezaspí. Minimálne dovtedy, kým sám sebe nedá uspokojivú odpoveď na otázku, čo z toho všetkého bolo skutočné a čo bol iba sen. Verte, že práve prebudenému človeku tento proces rozlíšenia skutočnosti od ilúzie naozaj chvíľu trvá. Je to vypätá situácia, človek sa zo všetkých síl snaží poznať pravdu. A presne takto sa človek prekopáva aj k skutočnému poznaniu!
Aby mi čitateľ lepšie rozumel, treba povedať, že existuje kvalitatívny rozdiel medzi vedením a poznaním. Vedenie je niečo naučené, ale poznanie je niečo zažité. To, čo prežívame je predovšetkým pocit, emócia. Práve to najhlbšie v nás je poskladané z elementárnych zážitkov - emócií, osobných pocitov. Tieto pocity sú základnou informáciou, ktorú obsahujú naše skúsenosti. A len reflexia skúsenosti (pravé poznanie!) dokáže človeka kvalitatívne zmeniť, pozdvihnúť ho v jeho živote, aby precitol a videl omnoho hlbšie, než predtým, keď akoby spal v nevedomosti.
Spisovateľ Gustav Meyrink, autor legendárnej knihy o Golemovi toto povznesenie sa človeka nazýva bdelosťou. Jej opakom je spánok ducha. Ľudia, ktorí duchovne spia sú Meyrinkovi ako „námesačníci, ktorí majú dojem, že sú ľudia, no nevedia, že sú spiacimi bohmi".
Duchovný spánok je najrozšírenejšou diagnózou našej doby. Nehovorím to preto, aby som sa negatívne vymedziť voči dnešku. Negativizmus nie je mojím východiskom a nemá byť východiskom nijakého človeka, ktorý túži po pravom poznaní. Pretože táto negativita, ktorá vedie k túžbe zmeniť svet od základov vyviera práve z hlbokej nevedomosti, z duchovného spánku, o ktorom hovorí Meyrink. V tomto spánku človek nedokáže vidieť, že tento svet je napriek všetkému vo svojej podstate dokonalý.
Túžba zmeniť svet môže viesť k pokusu nahradiť túto dokonalosť nejakým ideologickým, či dokonca sociálno-inžinierskym konceptom podľa obmedzených ľudských predstáv. Nacizmus a komunizmus sú hrozivé príklady tejto bezbrehej žiadostivosti duchovne spiacich ľudí. Ale podobné tendencie môžeme sledovať aj v súčasnosti, v srdci viacerých „ctihodných" doktrín dneška, ktoré sa nám na prvý pohľad nezdajú až také nebezpečné. Ale možno len preto, že aj my duchovne hlboko spíme, ešte sme sa neprebudili, t.j. nedokážeme odlíšiť pravdu od lži, ilúziu od skutočnosti. Ak je to tak, potom ešte nemáme elementárnu emóciu, pomocou ktorej by sme dokázali rozlišovať medzi dvoma svetmi - svetom ťaživého sna a svetom, ktorý sa nám dáva poznať jedine v bdelom stave ducha.
Aká je teda základná emócia, prvý pocit duchovného prebudenia? Musí to byť taká emócia, ktorá v našej duši vytvorí najprv pomyselnú hranicu medzi ilúziou a skutočnosťou. Tieto dve veci sa totiž musia oddeliť. Najprv ako nejasné povedomie, že niečo také ako ilúzia a skutočnosť naozaj môžu existovať. Inými slovami: aby sa človek naozaj začal zobúdzať zo spánku ducha ako z nočnej mory, potrebuje najprv kvalitatívne merítko všetkých vecí. Musí získať emóciu, že pravda je niečo kvalitnejšie ako lož, že skutočnosť je mocnejšia ako ilúzia a že poznať pravdu je dôležité, aby sme mali moc správne žiť a vytvoriť si tak bezpečný svet, v ktorom nás nebudú ohrozovať lži a ilúzie.
Ako však získať takéto kvalitatívne merítko všetkých vecí, keď na začiatku vlastne nevieme ani to, čo znamená kvalita, keď nevieme skutočne rozlišovať? Väčšina ľudí kvôli tejto potrebe v priebehu života prijme rôzne hotové pravdy, dogmy, ideológie ako barličku pre svoj osobný life support. Ale dogmy a hotové pravdy (nech by boli akokoľvek pravdivé!) nikdy nebudú mať tú pravú moc, ktorú človek pre svoj život hľadá. A to z jednoduchého dôvodu - tieto hotové a časom odosobnené pravdy patria do kategórie vedenia, t.j. niečoho naučeného. Kým zostanú neosobné, nestanú sa skutočnou emóciou, pravým poznaním pre nás, ktoré jediné má moc zmeniť naše životy.
Duchovné prebudenie teda musí to byť emócia, zážitok, osobný pocit. A po druhé - keďže na začiatku vôbec nerozlišujeme kvalitu a teda nemôžeme získať takú emóciu, ktorá by túto hranicu mohla vytvoriť - počiatočný pocit musí byť niečo paradoxné, čo na prvý pohľad neprináša nijaké poznanie, ale skôr nás usvedčí z nevedomosti. Duchovné prebudenie preto vždy začína traumou, to je zákon. Tak ako Boží hnev vždy predchádza Božiu milosť, čo je veľké tajomstvo teológie.
Na začiatku teda môže byť iba nejasný, ale časom stále silnejúci a depresívny pocit, že nám niečo v živote uniká, niečo naozaj podstatné. Alebo, že nás niečo prenasleduje. Pocit, že niečo strácame, že niečo uniká pomedzi naše prsty akoby sme to nemohli uchopiť alebo na nás niečo útočí a snaží sa nás pohltiť. To je prvý pocit duchovného prebudenia. Trauma, až sa z nej ideme zblázniť! Samozrejme, na začiatku ešte nevieme, čo nám to vlastne uniká a čo nás to v skutočnosti prenasleduje - ale tento traumatický pocit je dostatočne nástojčivý, aby sme začali hľadať, pýtať sa, rozlišovať a skutočne poznávať pravdu a lož, ilúziu a skutočnosť...
Paradox duchovného prebudenia je teda práve v tom, že sa nám prebudenie nepodarí na prvý, možno ani na druhýkrát. Ale to je úplne v poriadku. Tak to má byť. Pretože až takto môžeme skutočne pocítiť, že sme naozaj veľmi dlho duchovne spali.
