Spoločnosť, ktorá ničí vlastných tvorivých ľudí, nemôže byť spoločnosťou budúcnosti. Je to systém, ktorý si nakladá do vreciek..., tých vreciek, ktoré sú prázdne, len keď ide o obyčajných ľudí. Tí hore, ktorí si namiesto sluhov hovoria vláda si vždy nájdu dôvod, ako si tie svoje vrecká naplniť. Tento blog nie je o hejtovaní. Je to hlas remeselníka, umelca, živnostníka, vizionára, ktorý nechce nič viac, len dýchať a pracovať čestne. Štát mu však drží ruku na krku.
Prečo sa poctivý človek často cíti ako nejaký hlupák? Prečo ten, kto platí dane, pracuje čestne a buduje hodnoty, má pocit, že naňho štát pozerá ako na zdroj, nie ako na človeka? Koľkí z nás vedia tvoriť krásne veci, ale namiesto radosti prichádza vyčerpanie, nezmyselná byrokracia, drakonické ekonomické zaťaženia, a výsmech tých, ktorí nikdy nevytvorili nič okrem klamu...
Tvorím.
Nie preto, že musím, ale preto, že to viem aj chcem. Preto, že vo mne horí plameň, ktorý dáva nádej..., nie iba pre zisk, ale hlavne pre to, že to má zmysel. A predsa, čím viac tvorím, tým viac cítim, že niečo mi sťahuje krídla. Neviditeľná ruka systému, ktorý mi namiesto uznania a úcty posiela účty.
Som tvorca. Možno remeselník, možno maliar, možno drobný podnikateľ. A namiesto podpory dostávam dokumenty plné čísel a povinností, ktoré sa z mesiaca na mesiac zvyšujú, akoby boli priamo úmerné mojim snom. Lenže sny sa zatiaľ nezdaňujú, a tak ich radšej dusím.
Štát odo mňa neustále pýta. A pýta veľa. Nie, nepýta pomoc, ale peniaze. Nie spoluprácu, ale slepú poslušnosť. Nie dialóg, ale zákony. Často nezmyselné..., také, ktoré vznikli bez hlasu tých, ktorých sa najviac týkajú.
A tí, ktorí nerobia nič, tí, ktorí len presúvajú papiere, sľuby a stoličky, si plnia vrecká ako z rozprávky. Ale nie takej, kde víťazí dobro nad zlom. V tejto rozprávke sa popoluška nikdy nedočká bálu, ale len ďalších zdanení.
Prečo sa poctivosť stáva slabosťou? Prečo sa poctivá práca trestá, zatiaľ čo podvod sa usmieva z tituliek? Prečo sa máme hanbiť za to, že chceme tvoriť, keď by sa mali hanbiť tí, čo nás dusia?
Poctivý tvorca netúži po márnom luxuse. Nepotrebuje vilu kdesi v exotike. Chce len dôstojne žiť, dýchať bez strachu, že ďalšia štátna “podpora“ ho zruinuje.
Chce slobodu, nie anarchiu. Túži po zdravom priestore pre svoju tvorbu, ktorá prináša ovocie. No predovšetkým chce štát, ktorý si ho úprimne všíma, nie ho len využíva.
Možno je čas prestať klopať na dvere úradu, ktorý už dávno nikoho nepočuje. Možno je čas postaviť si svoj vlastný. Vo vlastnom svete. Nie za hranou ani na hrane zákona, ale v pravde, ktorá si žije odrobinkami poctivosti.
© Róbert Mačej
