tak to z úst nevyšlo,ale vyšlo niečo čo nebola slovenčina ,ale nejaké blabotanie,čomu som nerozumel.Ešte som prestúpil na autobus,vystupil som s neho a došiel domov,Lahol som si do postel a zaspal.Keď som sa zobudil tak mňa dcérka oslovila,niečo sa pýtala aj manželka a ja som ledva odpovedal.Manželka aj Bibi zistili,že niečo sa so mnou deje.Sanita a záchranari prišli za chvílu a potom mňa hneď brali do nemocnice.Neišli do našej nemocnice v Petržalke,ale mňa viezli do Bratislavy na Mickiewiczovú ulicu.Bol som prekvapený,lebo tam som bol ako doma Na tej ulici som býval asi 4o rokov.Tam sa mňa chytili všetci lekári a sestričky a začali so mnou robiť všetko ,aby mňa z tej malárie dostali.Naozaj sa snažili,aby som sa z toho dostal.Za tých pár dní mňa naplnili flašami liekov a vitamínov,prezrel CTčkami a RMeskami a o všetkom informovali manželku,ktorá im za všetko ďakovala.Ja som asi za 10 dní musel naraz odísť a nemal som možnosť sa za všetko poďakovať. Ďakujem všetkým že sa o mňa starali.Ďakujem,že môžem teraz volne užívať môj život a môžem
rozdávať radosť mojej velkej rodine. Veľmi pekne ďakujem !!
