Láska k všetkému živému mi však zostala. Som tvor jemný, žiaden drsňák a násilie priam nenávidím. Ema - moja žena, sa za to často na mne baví. I keď to zapiera, tuším, aj jej sa páčia drsní chlapi. Inak by stále neopakovala ten prisprostastý vtip:
„Miláčik? Chcela by si byť chlapom?" pýta sa zvedavo manžel.
„A ty, drahý?" odpovedá manželka.
Popravde, ak niekedy svoju ženu nenávidím, tak je to práve vtedy. Roztopašná, po stý-krát , opakuje túto hlúposť, vyškiera sa mi do očí a pobavene dodáva, že mi dvaja by sme s pokojom zvládli výmenu rolí. Mne vraj pristane žehlička či forma od bábovky a jej všetky druhy náradia. Ohromné...Vždy sa kyslo zatvárim a len sa divím, aká je niekedy moja múdra žena hlúpa. Najhoršie na tom je, že naša malá Klára chytá Emine móresy a už ako 4-ročná ovláda mnohé matkine triky, ktoré by mohla začať využívať o dosť neskôr. Tak si bývam s dvomi divoškami a iba keď zarevem ako divý zver je ticho a poriadok. A ticho ja milujem. Ohučaný z dvoch báb, ohučaný z práce, teším sa ako malý, keď obe babizne kamsi zmiznú.
Bolo krátko pred Vianocami. Baby išli tradične navštíviť starkú a ja som predstieral obavu ako to sám bez nich pár dní vydržím. V ten deň som pozeral telku do 3 rána a na druhý deň som sa vybral do mesta. Samozrejme, zabezpečiť dáke darčeky. Vonku nebola zima, a preto som sa neponáhľal, obzeral som veci, ktoré bežne prehliadam. Pri stánku s kaprami som sa pristavil tiež. Chcel som vidieť podmienky v akých ich držia a zároveň ma zaujala tvár predavača. Obrovské tvárisko, sťa dlátom vysekané otvory na oči, zárez na ústa, nadával a mračil sa, čo s poslednou rybou, že ju dakde vyšmarí , že už čaká hodinu a nikto nie a nie kúpiť. Prebehli mi zimomriavky. Kapor, akoby sa cítil vinný, ani sa nepohol. Bolo mi ho ľúto, ozvalo sa vo mne opäť staré skautské srdce. Kúpil som ho.
Doma som ho pustil do vane a dohodol sa s kámošom, že ho na druhý deň pôjdeme niekam do prírody vypustiť. Milan je zverolekár, takže som mal istotu, že kapor moju dobročinnosť prežije. Keďže sme sa dohodli až na piatu, pred obedom som vybehol so spolužiakom zo strednej na kávu. Nasmiali sme sa do popuku, a tak som sa dobre naladený vracal domov. Pospevujúc, odomykal som vchodové dvere a na môj veľký údiv, vyskočila na mňa Klára. Celá šťastná ma pusinkovala a chválila za to, že budeme mat konečne ozajstné kaprie Vianoce.
Ema ma obdarovala bozkom na líce , dodajúc, že im bolo za mnou smutno, preto sa vrátili predčasne. Súhlasila s malou, že ten kapor je skvelý nápad. Bol som ohúrený. Kláru som poslal do detskej a hodlal som Eme všetko vysvetliť. Bola v kuchyni. Len čo ma zbadala, pritúlila sa ku mne a tým svojím detským výrazom, s rozžiarenými očami mi nadšene povedala, aký som super. Vraj by jej samej ani nenapadlo kúpiť kapra, lebo si bola istá, že by ho u nás nemal kto zabiť. Brnkla mi po nose a povedala, že už nikdy nebudem počuť jej obľúbený vtip. No zbohom.
Vyšiel som z kuchyne dúfajúc, že malú tajne dotlačím k ochranárskym aktivitám, čo by Emu okamžite presvedčilo. Môj údiv nadobudol obrovské rozmery, keď som zbadal v kúpeľni Kláru. Bola ozbrojená až po uši. Z detského ruksaku jej trčali šípy, luk držala v ruke, vrecko plné veľkých gombíkov, detská udica, nástroje z detskej kuchynky a bojový výraz v tvári. Neveril som vlastným očiam. "Klárika? To čo, preboha, robíš?" zdesene som zo seba vydral. Dieťa , vyrušene mojím vstupom, na mňa zagánilo a povedalo: „Ale tati, nevyrušuj! Je škaredý, ma veľké ústa! Chcem ho zabiť. Uloviť! Tak ako Xena. Ha!" Bol som bezradný.
´ Tak mi treba,´ povedal som si. No nič, som človek tejto doby- kreatívny. Ešteže sú mobily! Milan mi musí oplatiť dávnu službu. Vyliezol som na balkón a za 10 minút Milan pochopil, čo má urobiť. Dohodli sme sa na 7 večer.
Pred správami som sa pohodlne uvelebil v kresle a prepínal kanály. Ema piekla koláče a malá jej pri tom vo veľkom asistovala. Zrazu ktosi zazvonil. Ema otvorila dvere a zarazene sa dívala na statného Deda Mráza, celého v zelenom.
„ Dobrý večer, mladá pani," začal.
Klára sa držala maminej nohy a nevedela, či sa má báť alebo tešiť. Ema ma zavolala k dverám a ja som sa ležerne neznámeho opýtal, čo by rád. Zelený Dedo Mráz začal vysvetľovať, že akési mestské združenie Naša Príroda pripravilo špeciálnu vianočnú akciu, ktorou sa mali zachrániť kapry pred barbarskou jatkou. Ema nesúhlasne kývala hlavou nad celým týmto nezmyslom, Klárika vyhlásila, že mi nášho kapra aj tak zjeme a ja som rázne požiadal Deda Mráza, aby nás dlhšie neobťažoval. Deduško však vytiahol z obrovského zeleného vreca bábiku, čo vedela plakať a pýtať si jesť - veľký Klárin sen a podal jej ju so slovami, že ak zachráni kapra, bábika je jej. Malá, celá bez seba - kolaborantka jedna, začala tvrdiť, že aj ona chcela kapra zachrániť a že už preto aj plakala. Dedovi Mrázovi myklo v tvári, mal, čo robiť, aby to uhral dokonca. Eme nechal poukážku na nákup bižutérie, čo znamenalo aj u nej rýchle prevrátenie kabáta, i keď sa ju spočiatku zdráhala prijať. No, keď jej bolo vysvetlené, že je to financované z bratskej americkej spoločnosti, nechala sa uniesť predstavou nových náušníc. Ja jediný som bol naďalej tvrdohlavý. Chcel som predsa pre svoju rodinu prichystať ozajstné tradičné Vianoce. Ema a Klára začali na mňa naliehať presne tak, ako som si to predstavoval. Naveľa -naveľa som pristúpil, kapra sme opatrne dali Deduškovi a na záver sme ešte vyfasovali 3 DVD-čka , odhaľujúce utrpenie zvierat. Keď som zatváral dvere, žmurkol som na Deda Mráza a zašepkal: „Dík. Potom sa vyrovnáme." Milan bol geniálny, takmer presvedčil aj mňa. Spokojne som si sadol na gauč, rád, že som nemusel nič zabíjať a ešte radšej, že moja funkcia hlavy rodiny bola upevnená.
Čo dodať?
Vianoce ma vyšli drahšie ako obvykle, keďže dobročinnosť Deda Mráza - Milana som dobre zacvakal. Draho ma stálo aj to, že na moje dve dievčatá zapôsobili DVD-čka nad všetky očakávania, a tak mam doma vegetariánky... a ja som zase hladný ako vlk.
