Sestra dlhé týždne partizánsky bránila svoj tajný darčekový plán. Napriek mojim výzvedným aktivitám nepodľahla tlaku ani únave a mlčala ako hrob. Vedela som iba, že pôjde o zážitok, keďže obidve máme rovnaký zberateľský sklon v podobe vnímania zážitkov ako trofejí.
Skoré sobotňajšie vstávanie osudného dňa mi síce ako rannému typ vôbec nevadilo, ale cestou von z Bratislavy terigajúcim sa autobusom som na ňu nepekne gánila. Vedela, že mám žalostný vzťah k SAD-ke a že jej len tak neodpustím, že musím absolvovať 3- hodinový pobyt v autobuse. Statočne znášala moje nespokojné pohľady a chlácholila ma, že výsledok bude stáť za to. Jasne, že som sa pokúšala stále niečo vyzvedieť a hádzala som tip za tipom, ale tvárila sa tak neurčito, že som napriek svojej investigatívnej povahe nič nevypátrala.
V Ilave sme sa konečne vylodili z autobusu a vzali si taxík k cieľovému miestu. Taxikárka nadviazala rozhovor veľmi nešťastnou otázkou, či si ideme skočiť. V sestre týmto mala okamžite nepriateľa na život a na smrť. Vo mne záujemcu o bližší popis slovesa skočiť. Kým nám sestra stihla stopnúť konverzáciu, dostala som sa k informačnému jadru : zoskok padákom.
„ To vážne? " obrátila som sa na sestru.
„ Hej, no, vážne," odpovedala urazená sestrička, že tak dlho utajované prekvapenie vyšlo na povrch s niekoľko sekundovým predstihom voči plánu. Strach vo mne ani nestačil vzklíčiť, keďže ho prebilo silné vzrušenie a nedočkavosť zažiť. Pretože mala skákať aj sestra, naše spoločné nadšenie svietilo spolu so slnečným dňom. Popravde, nemohli sme sa dočkať onej chvíle......až konečne prišla.
Inštruktor mi dal kombinézu, istiace pásy a pár inštrukcií. Odskúšali sme tzv. banán, komickú polohu v akej visíte na inštruktorovi. Chrbtom ste zavesení na popruhy na jeho hrudi, banánová poloha vyžaduje maximálne zaklonenie hlavy opretej o hruď inštruktora, pričom nohy dvihnete a pokrčíte dozadu najviac ako môžete / inštruktor stojí rozkročený /. Táto poloha sa musí vytvoriť pred skokom z lietadla, čo znamená, že kým inštruktor je ešte vo dverách lietadla, vy - zavesení na ňom - už trčíte z lietadla von.
Nástup do lietadla a stúpanie do oblakov sme naďalej prežívali s rozžiarenými očami. Pozorovala som zem, lietadlo rachotilo a my sme pomaly stúpali. V lietadle nás mohlo byť 12-15 osôb, s väčšinou sme absolvovali aj špeciálne podanie ruky v zmysle pozdravu na spôsob niečoho ako „ letu zdar". Vo výške 4000 m sa bočné dvere otvorili, všetci netandemoví individualisti povyskakovali, predo mnou kráčala sestra so svojím inštruktorom, my za nimi. Pamätám si doslova hodenie sa mojej sestry s jej inštruktorom kamsi do šíreho prázdneho priestoru. Keďže sa všetko zomelie akosi rýchlo, nemáte čas prežívať chvíle tesne pred zoskokom ani samotný zoskok. Skôr ide o zrýchlené prežívanie. Cestou k dverám som sa sústredila na chôdzu, pretože pripútaní k niekomu musíte viac balansovať a potom mi pozornosť pohltili inštrukcie v otvorených dverách lietadla. To, že som reálne visela vonku, kým inštruktor stál ešte v lietadle som vôbec pamäťovo nezaznamenala.
Ten pocit, keď sa rútite vyše 200 km rýchlosťou k zemi, je neskutočný. To prúdenie vzduchu, jeho ostrosť, vaša váha a gravitácia... Musím sa priznať, že by som nikomu nedovolila nakamerovať moju tvár v čase voľného pádu. Musela som mať oči naplnené hrôzou, napriek tomu, že to nebol strach, čo som pociťovala. Cítila som iba, aké je to hrozné a krásne zároveň. Jednota tohto pocitu je neuveriteľná. Nebála som sa, myslím, že strach nemá v takej rýchlosti miesto. Smrtonosný pocit mi v tej chvíli neprišiel vôbec na um, pretože zem je strašne vzdialená a vy aj napriek veľkej rýchlosti cítite veľa priestoru všade okolo. Čo mi ale napadlo bolo, že mi z nosa ostane určite fašírka, pristanem bez uší alebo minimálne s roztrhanými lícami. Odpor vzduchu bol totiž až v takej miere pre mňa nečakaný. Zvuky, pokiaľ viem, som nevydávala žiadne, v onej rýchlosti si ani neviem predstaviť kričať, dokonca mávajú niektorí chvíľu problémy so samotným dýchaním.
Mierne trhnutie a mierny vzostup do výšky nasledoval po tom, čo sa otvoril padák. Podvedome som zisťovala, či má môj inštruktor všetko pod kontrolou, či nemusí riešiť vyťahovanie záložného padáku. Na zemi som sa totiž stihla dozvedieť, že skáče 25 rokov, má ze sebou 1800 zoskokov a záložný padák použil 3x, tak som dúfala, že štatistiku neohrozíme štvrtým použitím záložného padáku. Neohrozili sme. Plávali sme vo vzduchu, obzerali krásy prírody zhora a ja som si pomyslela, ako veľmi by mi asi závidel da Vinci, aké nadšenie by mal pre onen zážitok on sám.
Na padáku visíte asi 6-10 minút, inštruktor vám ukazuje oporné body na zemi, kopce, rieku, jazerá, všetkému dáva meno a vy sa čudujete, aké je to všetko krásne, no napriek tomu by ste už radi boli na zemi. Aspoň u mňa za to mohol žalúdok. Nebolo mi priamo zle, ale mala som taký zmätený žalúdkový pocit a točila sa mi hlava pri každej zmene smeru. Sprevádzal ma „dizzy - pocit". Našťastie nerobili sme žiadne vývrtky či špirály, pretože sestra bola relatívne blízko pod nami a inštruktor nechcel riskovať osudné stretnutie sestier vo vzduchu.
Pomaly sme sa blížili k zemi a ja som si uvedomila, že nemám šancu odhadnúť vzdialenosť od zeme, bola blízko, ale na zoskok na nohy sa mi zdala ďaleko. Pristávanie vyžaduje iba zdvihnutie nôh pred seba po pokyne inštruktora a pristávate na zadku do trávy. Po pristáti sa na mňa vyliala celá dávka dovtedy nevnímaného adrenalínu, keď som pocítila zosilený dizzy - pocit, a zároveň uvoľnenie v podobe vysmiatosti od ucha k uchu. Oproti mi kráčala rovnako vysmiata sestrička. Na rozdiel odo mňa absolvovala niekoľko špirál a vývrtiek, takže mala pravdepodobne dizzy-pocit na druhú.
Žalúdky sa nám postupne upokojili a my sme sa pri výdatnom obede podelili o vzdušné pocity. Na jednom sme sa zhodli stopercentne : je to neopakovateľný zážitok, ktorý by sme rady zopakovali...
