Je tomu už pol roka, čo Globsec zverejnil šokujúce výsledky prieskumu postojov obyvateľov strednej a východnej Európy k NATO, k vojne na Ukrajine a k ďalším aktuálnym otázkam. Slováci v tomto prieskume dopadli katastrofálne, napríklad až tretina obyvateľov Slovenska by hlasovala za vystúpenie z NATO či dokonca takmer 70% populácie si myslí, že vojenskou podporou Ukrajiny provokujeme Rusko a približujeme sa k vojne. To sú neuveriteľné čísla! Najprv som si to moc nepripúšťal, ale čím bližšie sme boli pred voľbami, tým viac bolo vidieť, že pomýlené zmýšľanie značnej časti obyvateľov Slovenska ovplyvní výsledok volieb a tie potom skutočne potvrdili, že podstatná časť obyvateľov Slovenska nevie, kde je sever.
Priznám sa, že mi to stále viac a viac vadí, je toho už priveľa. Keď k tomu pridáme ešte neuveriteľnú, ale skutočne neuveriteľnú vulgárnosť Slovákov naprieč všetkými vrstvami spoločnosti a naprieč pohlaviami a tiež širokú akceptáciu sloganu „Kto nekradne (nepodvádza), okráda (podvádza) rodinu“, tak by sme mohli získať dojem, že značná časť obyvateľov Slovenska sú hlupáci a primitívi, ktorí veľmi veria konšpiráciám, dezinformáciám, neveria inštitúciám, pasívne čakajú na lídra, ktorý ich spasí, kradnú a podvádzajú ...
Ale nie, nie je to tak. Obyvatelia Slovenska nie sú principiálne o nič hlúpejší ani o nič múdrejší, ako obyvatelia iných krajín. Spomínané patologické javy nie sú prejavom IQ, sú iba dôsledkom prostredia, v akom žijeme, v akom vyrastáme. Slováci nie sú hlúpi, ale ako to vysvetlil Péter Hunčík, značná časť obyvateľov Slovenska sú ľudia neinfomovaní a nevidiaci veci komplexne, pričom tieto dva faktory sú tu zrejme zastúpené silnejšie, než pri obyvateľoch iných krajín strednej a východnej Európy.
Vidím tri hlavné príčiny tohto stavu: výchova, vzdelanie a a necestovanie.
Výchova.
Najväčší vplyv na formovanie človeka má výchova v rodine. A čo tu pozorujeme? Deti v naozaj značnej časti spoločnosti odmalička vidia rodičov, ako pozerajú a čítajú iba bulvárne médiá, nečítajú knižky či iné dlhšie žánre okrem článkov či dokonca iba nadpisov v nových časoch, bežne a bez hanby používajú vulgarizmy, rozprávajú sa doma o tom, ako treba z niekým alebo niečim vybabrať (použil som slušné slovo, slovník mnohého Slováka je oveľa explicitnejší). V rodinách stále hučí telka, v ktorej stále hučia rôzne odvary reality shows, krimi správy a telenovely, na internete sa pozerajú iba krátke videá a statusy. Deti vidia rodičov za volantom nadávať na iných účastníkov premávky, na ulici pľuvať na zem a voľne zahadzovať špaky a v diskusiách či hádkach neustupovať za žiadnu cenu. Deti dennodenne vidia, že „kto nie je s nami, je proti nám“. Dennodene počúvajú, o čom sa dospelí rozprávajú a deň po dni, vnem po vneme sa im to vpisuje do podvedomia. Tieto vplyvy formujú dušu dieťaťa a ten človek si potom celý život myslí, že práve takýto spôsob života je normálny a že naopak slušnosť, rozhľadenosť, poctivosť, konštruktívna diskusia či slušná vrava sú prejavom slabosti a nedokonalosti.
Vzdelanie.
Vzdelávací systém na Slovensku je katastrofálny. To tvrdím nielen ja, ale aj minister školstva a dokazujú to prieskumy. V podstate sa nezmenil od 18. storočia, keď Mária Terézia a jej synovia potrebovali pre svoju krajinu robotníkov a vojakov a v tom duchu reformovali školstvo. Memorovanie, poslušnosť, rovnostárstvo, držať hubu a krok a pritom príliš nemyslieť, to sú ešte aj dnes v 21. storočí základné princípy slovenského vzdelávacieho systému. Samozrejme, to je v čase internetu, umelých inteligencií, google a dominantnej pozície vedy a výskumu úplne nedostatočné a výsledky vidíme denne, či už v štatistikách alebo v bežnom živote. Neschopnosť porozumieť čítanému textu, neschopnosť riešiť slovné matematické úlohy, neschopnosť kritického zmýšľania a rozlišovania zdrojov informácií... ako potom môžeme od populácie očakávať, že pochopí hrozbu Ruska, význam očkovania či prejavy globálneho otepľovania?
Je to pritom Hlava XXII – dnešní učitelia sú sami produktom tohto vzdelávacieho systému. Nemôžeme sa preto čudovať, aké vysoké percento z nich verí dezinformáciám (bolo by zaujímavé urobiť prieskum medzi učiteľmi) a nemôžeme očakávať, že to nejako nedopadne na naše deti, ktoré v škole trávia významnú časť života. A ak sa v škole objaví učiteľ, ktorého jeho práca baví a bez obáv by sme mu zverili deti (dúfajme, že takých nie je málo), tak mnohí kolegovia naňho pozerajú ako na čudného snaživca ...
Vzdelávací systém je Hlavou XXII aj vo vzťahu k prvému bodu, k výchove, keďže dnešní rodičia sú tiež produktom tohto vzdelávacieho systému. Nemôžeme sa preto čudovať javom, ktoré opisujem vyššie v odstavci o výchove.
Niekedy v diskusiách o tom, že by obyvatelia Slovenska, ktorí sa odsťahujú zo Slovenska, mali zaplatiť za vzdelanie, ktoré „dostali zadarmo“, s nadsázkou tvrdím, že je to naopak – že by Slovensko im malo platiť za to, že ich nevzdelalo tak, ako si doba vyžaduje.
Necestovanie
Tretím významným faktorom je, že bežní obyvatelia Slovenska nevedia, ako funguje normálna spoločnosť. Nevedia, ako funguje fungujúca verejná správa, fungujúce zdravotníctvo, bezpečná cestná premávka, ako vyzerá dobré podnikateľské prostredie alebo príjemné mesto, aké výhody má vzájomná dôvera, ako vyzerá fungujúca občianska spoločnosť a aký má praktický význam, nepoznajú iné prostredie – pretože necestujú. Teda samozrejme áno, cestujú, ale majorita spoločnosti cestuje iba do letných alebo zimných rezortov alebo na pár hodín do turistických centier miest a k pamiatkam, tam však nemajú príležitosť spoznať fungujúcu spoločnosť. Všetko za nich a pre nich vybaví a zabezpečí cestovná kancelária, čo ich spoľahlivo izoluje od bežného života v danej krajine. A tak nevedia, že normálne je usmievať sa, že normálne je nekradnúť a nepodvádzať, že používanie bicykla nie je hanba, že normálny lekár neberie úplatky a sestričke netreba nosiť bonboniéru, že angličtina nie je panské huncútstvo a prejav nadradenosti USA, ale len lingua franca a bežná výbava človeka aj so základným vzdelaním, že klimatická kríza nie je výmysel Billa Gatesa, ale jav, ktorému musíme čeliť a nikto iný ho za nás nevyrieši, že je normálne, keď po ulici chodí nelen beloch, ale aj černoch či zahalená pani či že úradník nie je pán, ale civil servant... Nemajú to odkiaľ vedieť, v rekreačnom rezorte sa to nedozvedia. Ono by to nebolo nič kritické, keby sme neboli národom, ktorý si nevie vládnuť. Sme mladou krajinou, ktorá si v histórii nikdy sama nevládla, nemali sme sa to kde a kedy naučiť a preto životne potrebujeme spoznávať iné spoločnosti, ich riadenie, ich každodenný život. Potrebujeme byť otvorenou spoločnosťou a to nielen ekonomicky, ale aj mentálne. Nasávať vplyvy a skúsenosti, učiť sa spracovať veci verejné, spoznávať postoje, vzťahy a pravidlá v spoločnostiach, ktoré si vládnu už stáročia. (O tomto som už pred časom písal, prečítajte si.) A to sa nielenže nedeje, ale naopak, v bežnej spoločnosti je či už dočasný alebo trvalý život vonku vnímané ako niečo negatívne. Si Slovák a máš žiť na Slovensku!
Samostatnou kapitolou je všeobecné nepochopenie príčin úniku mozgov do zahraničia, ale o tom nabudúce.
Čo s tým všetkým?
Ako to napraviť, ako sa dostať na správnu cestu? Neviem. Ako výchova, tak aj vzdelávanie sú veci, ktoré sa menia nie počas rokov, ale desaťročí a myslím, že napriek vyše 30 rokov od pádu totalitného režimu sme ešte ani nezačali. Namiesto toho iba donekonečna stracame čas nedeľnými televíznymi diskusiami, plnými balastu ...
Je však niekoľko vecí, ktoré by sme mohli robiť a určite tým nič nepokazíme.
1. Diskutovanie
Musíme viesť a cibriť verejnú diskusiu. Musíme sa naučiť, že pokrok spočíva v diskusii, nie v arogantnom presadzovaní svojich právd. Musíme sa naučiť, že diskusia musí mať pravidlá, musí byť slušná a že prehra v diskusii neznamená prehru ideí čí osudov, ale iba prehru v diskusii (pretože rozhodujúce sú nie slová, ale činy a rozhodnutia) a že ak sa diskutuje, tak každý niečo získa – aj ten, čo v diskusii napokon ťahal za kratší koniec. Ide o diskusiu v médiách, v rodinách, na rôznych verejných fórach, ide o diskusiu na všetky témy, ktoré rezonujú spoločnosťou.
2. Regióny
Je čas začať spoločensky rozvíjať regióny. Problém Slovenska nespočíva v Bratislave, tam spočíva iba jeho vláda. Problém stagnácie Slovenska spočíva v jeho regiónoch, ktoré sa nerozvíjajú, v ktorých sa nediskutuje, v ktorých je ticho. Problémy Bratislavy a vlády nie sú problémami regiónov, i keď sa nám to politici snažia nahovoriť (a darí sa im to). Značnú časť nedostatkov, ktoré nám znižujú kvalitu života, vieme odstrániť na miestnej či regionálnej úrovni, len o tom nevieme.
3. Osobnosti
Po Slovensku cestujem veľmi veľa, nepochybne viac ako priemerný jeho obyvateľ, a v mestách a v dedinách sa pracovne stretávam s mnohými ľuďmi. A ak som už pred 20 rokmi tvrdil, že v každej dedinke je niečo zaujímavé, čo stojí za to ukázať návštevníkovi, tak som dnes presvedčený, že v každom okrese, v každom meste a dedine sú aktívni, zaujímaví a často aj múdri ľudia. Musíme týchto ľudí identifikovať a dať im slovo. Počúvajme ich a je jedno, či je to pastier z hrebeňa alebo profesor z akadémie (pričom aj na hrebeni aj v akadémii sú popri múdrych a zaujímavých ľuďoch aj somári a hlupáci, pozor na to!). Všade sú ľudia, ktorými sa môžeme inšpirovať, ktorí nám majú čo povedať. nemusíme s nimi vo všetkom súhlasiť, ale ak sa zhodneme aspoň na niektorých veciach, tak sa k nim hlásme, pomáhajme im, buďme s nimi aktívni.
Takže?
Tieto tri fenomény - diskutovanie, aktívne regióny a osobnosti - musia pôsobiť súčasne, teda v regiónoch musia (verejne) diskutovať osobnosti. A keby sme to dokázali robiť takých 10 rokov (a to bez hľadu na volebné cykly), tak sa začneme obracať tým správnym smerom, pretože sa počet informovaných a komplexne vnímajúcich ľudí na Slovensku bude pomaly, ale iste zvyšovať a to aj pri tej úrovni výchovy, akú tu máme, pri tom systéme vzdelávania, aký tu máme a toho zápecníctva, aké tu máme.
Obávam sa však, že to nedokážeme, že už je neskoro. Alebo nie je?
