Narodeninový deň začal už po polnoci, keď v jeho prvých minútach dorazil môj priateľ domov z práce s krémovými koláčmi, ktoré nahradili narodeninovú tortu. Ukradnutý odpad. Hneď ráno sa mi podarilo spojazdniť internetové telefonické spojenie, a tak som mohla cez laptop hovoriť so svojou deväťdesiatdva ročnou babkou. Priamy prenos spod Tatier.
Keď som ako malá s otvorenou pusou pozerala Návštevníkov, nemyslela som si, že už tak skoro budem jedného dňa, rovnako ako oni, telefonovať s osobou, ktorú pred sebou vidím na obrazovke. Ani nie tridsaťročná. Ktovie aká budem ako päťdesiatnička. Už to predsa ani nie je veľmi ďaleko. Súkromné sci-fi.Ťažko sa takému narcisovi ako ja vyrovnáva so zubom času. Ale podľa Tibetskej Knihy Mŕtvych sa Smrti báť netreba, pretože Duša potom automaticky vynecháva istú nepríjemú fázu.
Ale čo umieranie? Videla som v domovoch dôchodcov starčekov a starenky, trpiacich rôznymi chorobami. Čím si kto zaslúži starobu? Chorobu? Prečo nie ten, ale onen? Tisíc otázok, ktoré nezodpovie žiadne náboženstvo. Vari naozaj len čakáme, kedy nám vypovie tá či oná súčiastka?
Som stale mladá, keď mám dvadsaťdeväť? Číslo ma štatisticky odsúva do rôznych rizikových skupín. Nevládzem už piť ako voľakedy, opica býva nepríjemnejšia. Menej sa zvŕtam v podprsenke na stoloch. Starnem?
Včera som mala 29 a mama mi prezradila, že sa moja o dva roky mladšia sestra zasnúbila, a bude sa vydávať. Aj o panenstvo prišla skôr ako ja, ochechula.
Prištikujem si kožu na ruke, či sa rýchlo vracia späť, vyrovnáva. Zatiaľ áno, ale čo ak jedného dňa nie?
Vraj zmysel života sú deti. Moje rovesníčky, kamošky, sú vydaté maminy. Usadené. Spokojné. A mne vraj tikajú hodiny. V mojej hlave ich veľmi nepočuť. Skôr ma štvú škodoradostné úškrny mladších fafrnkov. Smejú sa mi, že som stará.
“Ty si slobodná duša,” povedal mi dnes jeden môj priateľ. “Každý deň je rovnako dobrý na smrť,” myslí si ktorýsi národ.
Moji oveľa starší priatelia oslavujú svoje narodeniny spevom, tancom, hodami. Tešia sa na ne. Tak prečo nie aj ja? Čo ešte mám stihnúť do tridsiatky, aby som bola spokojná, a aby som bola bližšie k splneniu svojich snov. Mám byť viac ambiciózna? Odvážna? Sebaistá?
Mám byť mama? Manželka? Feministka? Potápačka? Spisovateľka? Tanečnica? Botanička? Kozmonautka? Koľko času mám ešte rozhodnúť sa? Nie je už neskoro?
Keď začnem debatu o pominuteľnosti všetkého, moji priatelia odchádzajú. Škorpiónov vraj Smrť fascinuje po celý ich život. Ale čo potom? Veríte na Znamenia? Je viera len rozprávkou pre vystrašených starnúcich ľudí ako sa vyrovnať s blížiacou sa Smrťou? Ale čo je to vlastne? Povie nám to Timothy Leary, keď sa nám jedného dňa padarí jeho zmrazenú hlavu a mozog znovuspojazniť? Alebo niekto niekedy vôbec? Je to vôbec možné? Alebo bude?
Hádam idem do vane. Veď mám ešte len dvadsaťdeväť. Včera sa mi podarilo neopiť. Znamená dospelý starý? Je čas zatvoriť pankáčku do sveta kreditných kariet a vysokých opätkov? Uvidíme, veď podľa najnovších vedeckých poznatkov má voda pamäť. Všetko je možné…
