Moje prvé stretnutie s ňou bolo už veľmi dávno. Práve vtedy sa naša strana a vláda rozhodla, že z Prahy urobí moderné socialistické veľkomesto a k tomu jej pomáhalo celé Československo. Mal som vtedy 9 rokov, zaparkovali sme naše autíčko niekde za Národným muzeom a otec, nadšený Prahou, ju celej rodine išiel ukazovať. Pamätám si z tohto dotyku pramálo, snáď nejaké zmrzliny, nejaké kúpaliská, nejaké vepřo knedlo, ale hlavne, strašidelne rozkopané ulice, kopec hluku a prachu a najviac bágrov, čo som dovtedy videl .
Ďalšie dotyky mi už ukazovali príjemnú tvár matičky Prahy. Možno si niekto spomenie na Foglarove Rýchle šípy a ich seriálové spracovanie. Mladí chalani(aj Jan Kraus a Marek Eben) sa túlali uličkami starej Prahy a tieto uličky som spoznal tiež. Stačilo na to pár náhod a pár správnych ľudí okolo mňa. Spoznával som židovské mesto, ktoré nebolo ako dnes preplnené a za vstupné, mali sme sprievodcu, ktorý nám rozprával tajuplné príhody o Rabim Lövovi, prirodzene, pri jeho hrobe. Starý židovský cintorým dýchal tajuplnosťou a bol vtedy úplne prázdny. Nerozumel som tomu prečo a ani som sa na to radšej nepýtal. Čo keby náhodou niekde z podzemia vstal živý Golem. Nie, nie je mi ľúto za tým dávnym časom, je lepšie, keď ľudia niečo poznávajú a radi, akoby sa mali niečoho báť. Bol som Rabiho hrob pozrieť aj nedávno, je taký istý ako predtým, akurát ho na vlastné oči chce vidieť veľmi veľa ľudí. Amerika sa dostala aj k nám.
Za krásneho počasia sa uličky krásnej starej Prahy zaplnia masami turistov, ktorí dychtivo chcú spoznať tú krásu. Miestami sa až nedá kam pohnúť. Našťastie som ranostaj a väčšina turistov dlho spí. Mám výhodu, ráno o siedmej je kráľovská cesta prázdna. Môžem si pomalými krokmi vychutnávať krásu architektonických skvostov, ktoré boli rekonštruované do krásy. Václavák s krásou secesie, Můstek a potom už Staromestské námestie s orlojom. Ráno niet pri ňom takmer ani živáčika. Smrtka odfúkla celú hodinu a Karlov most nás prevedie svojou rekonštruovanou tvárou na Kampu, sadnem si na lavičku, báťko Werich sa mi prihovára svojim nezabudnuteľným a veľmi nákazlivým optimizmom. Po schodoch vyjdem na hrad. Zlatá ulička vonia svojou dobou, dobou Rudolfa II. Blázon cisárom. Aj toto sa môže v dejinách stať, našťastie to nebol až taký blázon ako rímsky cisár Caligula. Prahu nedal zbúrať, iba v nej zanechal pečať svojej doby.Tak ako každý vladár.
Obligátny pohľad na Prahu, ktorou sa kľukatí Vltava, vydávam sa na Strahov. Petřínska rozhľadňa, je rovnaká ako som ju spoznal dávno dávno, aj bludisko aj štefánikova hvezdáreň a jeho bronzová socha. Ešte hladový múr, presne ako som to vravel pred chvíľou, každá doba zanechala na Prahe pečať. V diaľke vidieť televíznu vežu Holešovice, ale lanovka na Újezd nepočká. Prejdem do smíchovského pivovaru, už je otvorené a Staropramen tu chutí najlepšie. Putovanie skončím na Streleckom ostrove, sadnem si na lavičku a pozorujem ako sa plní turistami Karlov most.
Iba zavrite oči a Praha sa vám nenásilne vkradne do vašej mysle. Tak ako mne. A snáď ju budete mať radi tak ako ja.
