Toto je možno apokryfická príhoda, pripisuje sa aj Grimaldimu a za psychiatra býva dosadzovaný nie náhodne Jung. Spomenieme si aj na pána Kopeckého alebo Brodského. Premýšľame, aké masky nosíme, aké role na seba berieme a brať každý aj musíme a koľko nás to stojí energie. V práci, v škole, hoci aj idúc po ulici. Ale okrem toho, že rady nepomáhajú, je v anekdote možno aj iný fenomén – je to Tieň, ktorý definoval v prvej polovici minulého storočia práve velikán psychológie Carl Gustav Jung.
Tieň nie je bez slnka – kúsok milej teórie (ak neľúbite teórie, preskočte)
Za Tieň sú považované tie nepríjemné, nejasné hľadiská našej osobnosti, ktoré len neochotne rozpoznávame v našom vnútri. Tieň je pravdepodobne najsilnejší a najnebezpečnejší zo všetkých archetypov. Nielen preto, že reprezentuje silné emócie, spontánnosť, tvorivý pud (pripomína Freudov Id), ale je tiež zdrojom všetkého najlepšieho, čo je v ľudskej bytosti.
Ak Ego a Tieň spolupracujú, sily Tieňa sú transformované do užitočného správania a človek sa cíti plný života a aktivity. Ale v prípade, že Tieň nemá zabezpečené primerané ventily, indivíduum sa môže stať sebadeštruktívny alebo deštruktívny voči druhým.
Ak je Tieňu umožnená individuácia, jeho reakcie na hrozby a nebezpečia môžu byť veľmi efektívne. Ak je však potlačený, človek môže byť takou situáciou ohromený a neschopný konania.
Načo nám Tieň je?
Pekná teória, dobre sa to číta. Ale čosi tu nesedí, keď sa zamyslíme – veď Grock bol neskutočne tvorivý, rozdával radosť, mal energiu a vitálnu silu, jeho úzkosti a depresie mu v rozlete teda bránili, obmedzovali ho, či nie?
A tu sa núka otázka – bol Grock vyrovnaný s tým, že človek môže niekedy byť aj smutný, mať strach, cítiť úzkosť, alebo vlastne celý život proti tomu bojoval? A že napriek tomu, že rozdával radosť a uvoľnenie, sám míňal energiu na to, aby potlačil svoj Tieň tak hlboko ako sa len dá. Alebo naopak – jeho Tieň bol pravdepodobne monumentálny – je možné, že celé jeho 80-ročné snaženie pramenilo z tejto sily? Že tie výsledky, ktoré ho preslávili po celom svete sú vlastne časťou individuovaného, transformovaného Tieňa...?
Toto nie som ja!
Požičiam si podobné názvoslovie z Procesorientovanej psychológie. Mám primárny proces – niečo, s čím sa identifikujem, čo som ja – (Grockove klaunské výsledky, pán X a jeho výkony v práci, alebo pani Y a jej srdečnosť smiechu) a sekundárny proces, niečo s čím sa neidentifikujem, čo predsa nie som ja! (Grockov smútok, pre pána X opakujúce sa bolesti chrbtu a návaly hnevu a pre pani Y únava a pocit slabosti). Niečo, čo „sa mi deje, čo sám nechcem, čo nie som ja.“ Teda vlastne Tieň.
A cvičenie – skúsme si všetci spolu s Grockom, pánom X a pani Y predstaviť:
Čo keď aj toto som ja? Čo keď k životu patrí byť smutný, nahnevaný, slabý a ...(sem si doplňte všetko možné, čo sa vám „deje“ a „nepatrí“ to ku vám)
Možno sa objaví niečo nové. Aspoň v pocite.
