Tiger – útok
Je to badateľné aj na malej mačičke – prvé, čo urobí, keď jej stúpite na chvost, tak vyprskne a zadrapne. Tiger zareve a vrhne sa na zdroj ohrozenia a aj keď prehrá, neuteká, ale pomaly dôstojne odkráča. Ak aj nie my sami v určitých situáciách, tak určite poznáte v okolí ľudí, ktorí, keď sa dostanú do stresu, reagujú podráždene, prskajú, kopú do vecí, kričia. V socializovanej forme aspoň musia niečo robiť, konať. Vraj je to štatisticky korelujúcejšie s mužmi, že sa hnevajú, alebo aspoň idú do akcie, aj keď neúčelnej, ale konajú. Spomínam si na sedemdesiatpäť ročného otca nezvestného syna, ako dýchavičným krokom s chorými pľúcami prešiel pár kilometrov, aby sa opýtal osobne, či sme ho už našli. Po rozhovore sme mu na konci povedali, že stačí zavolať, nemusí chodiť taký kus peši. Odpovedal nám:
- Nemohol som sedieť doma, musel som niečo spraviť. -
Gazela – útek
Prírodopisné dokumenty vedia zachytiť dve polohy gaziel – pohľad z diaľky, ako sa pokojne pasie a niektoré družky strážia, alebo šprint cez lúku, kde ledva stihneme zachytiť nadskakujúci biely zadok. Jedna strážkyňa zacítila tigra a stádo sa rozprsklo. Ako keď do pokorenenej vody kvapneme olej (verím, že ste to ako deti skúšali.) V neprestajnom strehu. Ale ako to, že toľko zvierat, žijúcich v dlhodobom strese a ohrození života to zvláda lepšie ako my - koruna tvorstva – ktorí na stres doplácame v lepšom prípade vlasmi, zubami, pleťou, vzťahmi. Tu je dôležitý rozdiel, ktorí oddeľuje prvé dve zvieratá od druhých dvoch. Aj keď útekom, ale gazela koná. Fyzicky sa hýbe. Opak ďalšieho zvieratka.
Mŕtvy chrobák – znecitlivenie
Mŕtveho ma nezjedia, ani si ma nevšimnú, keď ležím na chrbte a nehýbem sa, vták ma nezobne. Zdá sa vám táto stratégia, okrem stretnutia s medveďom, vzdialená? V našom zážitku to znamená znecitlivenie, odcítenie. Pri zažití niečoho ozaj veľkého naše telo na chvíľku odreže cítenie, pamäť, myslenie, všetko, čo je vyššie ako najspodnejšie časti nervovej sústavy. Tak býva na havárie amnézia, tak ľudia neveria, neplačú v skorých štádiách šoku. Tiež som párkrát stratil reč a skoro aj dych už len pri sekundárnom stretnutí sa so život ohrozujúcimi situáciami. Na začiatok to môže byť účelné, aby na nás nepadlo príliš veľa naraz, ale dôležitejšie je, čo sa deje potom.
Srna pred reflektormi – zamrznutie
Tento obrázok asi tiež poznáte. Náhle osvetlená srnka pred reflektormi auta, ktoré práve vyšlo spoza zákruty a prekvapilo ju v prostriedku cesty. Srnka zastane, ani sa nepohne a hľadí do reflektorov v ústrety blížiacej sa smrti. V angličtine je preto dokonca idióm – Deer in headlights. Prvou príčinou je ochromenie, zamrznutie celého tela – v prípade možnej smrti aspoň nebude nič cítiť a sekundárne to môžeme brať aj ako najlepšiu stratégiu, aby sa jej auto stačilo vyhnúť. Ale asi takto to evolúcia neplánovala. Tieto dve posledné stratégie sú podobné, pri tejto síce stuhneme, ale pri obidvoch chýba jeden základný faktor. Fyzický pohyb.
A čo my? My predsa nie sme zvery!
Ale ba, sme. Nižšiu nervovú sústavu máme spoločnú a z tej pramenia aj tieto naše štyri možné reakcie na stres. A žiaľ áno, nie sme iba zvieratá, pretože tie sa po ohrození dokážu rýchlejšie spamätať ako my. Ak ste už zažili šokujúcu situáciu (dúfam, že nie), tak si možno spomeniete, ako ste sa po jej skončení triasli, klepali, nohou rukou, či sánkou. Presne tak sa trasú aj behy srnky, ktorej sa auto nakoniec vyhne. Týmto sa zo svalov dostávajú vylúčené látky, ktoré spustil stres a rýchlejšie sa vyplavujú. Najväčší problém nastáva, keď sa po zažití šoku, traumy, straty odcítime, alebo zamrzneme (stratégia chrobáka, alebo srnky), ale potom nepríde činnosť, pohyb. Pri liečení tráum aj po rokoch často dochádza k uvoľneniam, ktoré sú sprevádzané podobným trasením, chvením. Je to ozdravný a potrebný proces. Nerieši to príčinu, tú málokedy môže vôbec niečo vyriešiť, ale napomáha to jej zvládnutiu. Preto sa neľakajme, keď máme niekedy potrebu sa chvieť triasť, alebo konať. Možno to je to najlepšie, čo sa nám vtedy môže diať.
Idem teda niečo robiť.