V takom prípade sa 23-sekundová cesta stáva pekelnou večnosťou. Za rok sa mi so štatistickou pravidelnosťou prihodí 5 - 6 takýchto "vzájomne obohacujúcich stretnutí". Neviem, či trpím zvláštnou formou sociálnej fóbie, ale hrozím sa každej takejto situácie.
Akou formou komunikácie sa dá zaplniť 23 sekúnd?
Odpoveď poznám dávno - žiadnou.
23 sekúnd objektívne umožňuje výmenu troch viet - troch viet, ktorých informačná hodnota je rovná, alebo blízka nule.
Vypracoval som preto niekoľko stratégií mentálneho úniku od povinnosti konverzovať o ničom. Tu sú 3 doteraz overené techniky:
1. Hľadanie kľúčov - skladá sa z prehľadávania tašky (10 - 15 sekúnd) a následného vyberania správneho kľúča, ktorým spoľahlivo zabijete ďalších 10 sekúnd (vďaka nikdy nepoužitým kľúčom od kočíkárne, pivnice, zadnej brány, babičkinej brány a dvom malým kľúčikom od šporkasy a schránky). Tento spôsob je plne legitímny a môžete sa naň plne koncentrovať - sused to väčšinou chápe a robí to isté.
2. Písanie SMSky - menej akceptovateľný spôsob. Musíte sa pri ňom tváriť dôležito, aby sused pochopil, že tou SMS-kou zachraňujete život, veľryby, alebo Gaiu, a uvedomil si obyčajnosť a úbohú všednosť akejkoľvek spoločnej konverzácie, ktorá by mohla nastať. Táto technika vyžaduje trochu praxe a cviku.
3. Tvrdošijné pozeranie sa na stenu výťahu a mierne dohora. V 9 z 10 prípadov sa sused bude pozerať na "svoju" stenu a mierne dole. Táto technika vyžaduje značnú dávku vnútornej sily a sebaovládania. Odmenou je slastný pocit pri zastavení výťahu a hlbokom výdychu, ktorý bude sprevádzať váš pozdrav rovnako štastnému susedovi.
Najdlhšou večnosťou, strávenou vo vzájomne neželanej pseudoblízkosti je však cesta prostriedkom MHD spolu so spolužiakom zo ZŠ/SŠ. Neuveriteľná plytkosť komunikácie vedenej na úrovni "A čo inak?", a "Kam sa chodíš baviť?" a "Kde teraz robíš?", ktorá vyúsťuje do nečakaného "A čo inak?!?!?", je pre pre mňa nesmiernym utrpením. Našťastie stále zriedkavejším. Máloktorý z dávnych známych v mojom obrílenom a pribratom ksichte identifikuje bývalého vlasatého pubescentného deathmetalistu... Vďakabohu. Nestojím o identifikáciu.
Prosím, milí bývalí spolužiaci - ak ma náhodou zbadáte a máte pocit, že vás nespoznávam - nedajte sa oklamať - ja vás SPOZNÁVAM.
Ale rovnako ako seba, aj vás chcem ušetriť zbytočnej polhodiny naplnenej bulšitom. Tak sa otočte na druhú stranu a kľudne sa tvárte, že ma nepoznáte. Alebo sa len pozdravme.
Kvôli tomu, že sme sa kedysi stretávali na vyučovaní, sa predsa nemusíme rozprávať. Keby bolo o čom, nestretávali by sme sa určite iba náhodou.
