Bežne vo mne aj jediný pohľad na násilie vyvolá stav podobný triaške, žalúdočnú slabosť a odpor. Teraz som však bol jeho účastníkom. Pozeral som sa vám obom do očí a čas sa zvláštne spomalil. Necítil som nič. Iba chladné dotyky skutočnosti, ktoré som pozoroval takmer nezaujato. Díval som sa na vaše tváre. Boli pokrivené zúrivosťou. Vycerené zuby a prižmúrené oči – dedičstvo zvieracej ríše. Nie ste lovci a nechránite obydlia pred nikým a ničím. Tak načo?
Namiesto toho ste mali ruky plné práce s tvarovaním môjho ksichtu do podoby, ktorú ste si vybrali. Cítil som v ústach chuť krvi, jazykom som cítil prášok podobný kriede: to si mi ty, Tučnejší, trafil hornú peru, a zub pod tvojou päsťou pustil sklovinu.Temeno mi po každom údere narážalo o dlažbu. Ty, Ostrihaný si ma kopal do hrudníka. Počul som zvuk, ktorý vydávalo moje telo pri tých kopoch. Pripomínalo mi to driblovanie basketbalovou loptou. V tom spomalenom a absurdne-nezmyselnom časopriestore mi to na zlomok sekundy prišlo takmer komické. Basketbal s hrudníkom. Ale to už ku mne prichádzal zvláštny kľud a ja som prestával cítiť rany a zároveň som sa prestával brániť. To nebolo dobré. Uvedomil som si, že ak stratím vedomie, dopadnem horšie. Zintenzívnil som kopy nôh proti vašim telám a priduseným hlasom som na vás spod rán, ktoré nechceli prestať, kričal: „Prestaňte, blázni, prestaňte, čo vám šibe?“. Prestal som nezmyselne držať pravou rukou tvoju košeľu a trafil som ťa. Niekam, neviem kam. Ty, Ostrihaný si zmizol za kamošmi.
Neviem ako som sa postavil na vlastné nohy. Pri múriku som videl mojich kamarátov, ktorých spracovávali vaši kamoši. Mali už krvavé tváre a bránili sa presile. Traja na jedného, deviati na troch, páni. To je víťazný pomer. Mali ste to vopred vyhraté. A v mojom vnútri stále rovnaká myšlienka: „načo, načo, načo, načo?!?!?!?“. Nakoniec ste ich pustili.
Keď sme pomaly ustupovali smerom k Morovému stĺpu, ty, Ostrihaný, si sa rozbehol a vyskočil do vzduchu s nohou mieriacou na moju tvár. Videl som ťa ako v spomalenom filme. A stále som nechápal, načo to robíš. O čo ti ide. Urobil som krok dozadu. A ty si sa rozpleštil na zem. Ako nejaký gumený panák. Jeden krok predo mnou. Keby tam bola namiesto prázdneho priestoru moja tvár, bol by som teraz na intenzívke. Načo. Bezúčelné násilie jednoducho nedokážem pochopiť.
Čo ste si potrebovali dokázať, bicykloví „gangstaz“ z Petržky?
A podarilo sa vám to?
Dokázali ste prekonať váš strach z násilia?
Alebo ste boli len frustrovaní zo školy, z roboty, z rodičov, zo života?
Cítili ste sa potom lepšie?
Bolo vám príjemné využiť presilovku?
Načo to bolo dobré?
Vy hlúpi blázni, načo?!
