
Mali sme 16. Každý víkend sme trávili nachajde v lese nad Dúbravkou, hrali na gitarách a spievali o tom,že „holky těžší to maj“, „čas rozchodú, ten bolí víckrát“, že „tak málo jelásky“ a „budem o něco se rvát, až tu nezústane stát na kameni kámen“...Kamarátstvo bolo posvätné, do ohňa sa nesmeli hádzať špaky a pri „Vlajke“sa nám dojatím triasli kútiky. Nože sme nosili „proklatě nízko u pasu“a dobre zaviazaná uzda bola pýchou vandráka. Potom sa niečo stalo a ja somzmyslu tejto idylky prestal veriť. Prestal som byť vandrákom.
Mali sme 19. Chemická Generácia X natechnoparties v Účku, smažiaca od piatka do nedele. Úsmevy od uchak uchu, stŕpnuté sánky, hektolitre minerálky a texty... texty žiadne.Len kozmický rytmus stvorenia, basy a beaty, tanec a svetlo, svetlo,svetlo....Potom sa niečo stalo a ja som prestalveriť zmyslu technosmaženia. Prestal som byť diskomužíkom.
Mám 27. Viery prichádzajú a odchádzajú a každá ma nadchýna menej amenej. Potreba zaradiť sa a patriť je dávno preč. Pretavená skúsenosťami sa zmenila napotrebu pochopiť.
Už dávno neverím Nedvědovi. Neverím už ani Coelhovi. Ani Caycemu. Ani Gibranovi. Neverím ani ďalším tisícom tých, ktorí to na mňa prostredníctvom svojich kníh skúšajú.Zďaleka sa vyhýbam vitrínam s ponukou návodov na šťastný, úspešný,naplnený, úžasný, dokonalý, uvedomelý, fantastický život. Knihy pre zúfalcov,ktorí hľadajú na nesprávnom mieste.
Začal som však načúvať básnikom. A rozumieť Kunderovi.
Mám 27 rokov. Nepotrebujem už veriť. Stačí mi vedieť, že niekto tam vonku cíti.
už tu nič nezostalo
iba niekoľko dní, ktoré sa chystajú uplynúť
iba jeden večer, kedy sa dá dýchať
iba nepatrný okamih, tak nekonečný v živote
potom si predstaviť skutočnosť
a to je všetko
a nič viac