Pár krát sa pristihnem, že myslím na kamarátky, za ktorýmipôjdem keď toto zvláštne stretnutie skončí alebo na to ako sa má náš kocúr,ktorého včera kastrovali, chudáčika.
Sedíme oproti sebe a ja mám problém pozerať mu do očí.Obzerám si nechty, čistím si tenisky, leštím sklá okuliarov. On tuším tiežpozerá do zeme, asi vymýšľa novú tému na rozhovor. Keď ju vymyslí, chytím sa a dvadsaťminút v kuse kecám o ničom, ústa mi idú, usmievajú sa, len hlas sa mitrochu trasie. Viem že ma sleduje. Možno hodnotí, čo sa na mne zmenilo. Možnosa snaží spoznať moje vlasy, ktoré iba zmenili farbu, no stále sú to tie, čoešte pred rokom hladkal. Asi si všimol, že som pribrala, že mám v uchu dvedierky navyše…ktovie. A možno aj jemu vŕta v hlave, či som tá istáosoba, ktorá s ním strávila nejednu noc v horúcom objatí, na ktorejpoznal každý centimeter štvorcový.
V ďalšom bloku neznesiteľného ticha si ho ukradomkyprezerám. Tie oči, tie plecia, vysoké, štíhle telo…nič z toho už nepoznám.Žiaden cit, len pokoj, kľud, istota. Že to tak malo byť. Všetko.
Dvíhame sa k odchodu, viac-menej naraz. Cítime, že smesi povedali všetko čo sme mali, že viac už nejde. Cítime, že nedokážeme byťkamaráti. Nie teraz. Aj rok po rozchode je skoro. Objímame sa ako miliónkrátpred tým, no už sme len známi. Jeho silueta mizne v uličke. Niečo maprestalo dusiť.
Večer skočím okolo krku svojej láske. Milujem ho!!! Ajbývalého som milovala. Hlúpe súvislosti.
