V tom sú Vianoce špecifické,že sú iba raz za rok a to, čo sa nedá odložiť(prípadne už nebude na budúci rok moderné),musíme vyhodiť. Na Andersenov smriečok a vianočnýkonzum som si spomenula minule v supermarkete pri pohľade na zástupčokoládových mikulášov s 50 percentnou zľavou.Niektorí mali prasknutú hlavu, iní boli polámaníalebo aspoň čiastočne „odhalení“ tam, kde sa imroztrhol staniol. Pozerali na mňa napoly smutno a napoly urazene,ako odmietnuté hviezdy. Svojich päť minút slávy,keď ich chcelo každé dieťa, si už užili, podobne akodokrčené zlacnené adventné kalendáre.Teraz si ich nanajvýš ľudia barbarsky kúpia namiestočokolády alebo... Ktovie aký je ich osud? Keby som malao 20 rokov menej, verím, že pôjdu do mikulášskehonebíčka. Hneď vedľa salonkového.
9. dec 2008 o 18:33
Páči sa: 0x
Prečítané: 865x
Andersen a salonkové nebo
Ako dieťa som mala veľmi rada rozprávky od Hansa Christiana Andersena. Najmä tie vianočné. Okrem Dievčatka so zápalkami som plakala aj pri rozprávke o vianočnom stromčeku, ktorý kým rástol v lese, veľmi sa tešil, ako ho deti vyzdobia. Keď prišli Vianoce, bol stredobodom pozornosti, všetci okolo neho tancovali a smiali sa a on bol nádherný a žiarivý. Po Vianociach už nebol zaujímavý, zvädol a opadal. Vyhodili ho.
Katarína Rosinová
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
