Keby sme mali päť rokov, dal by si mi ružové jahodovélízatko a ja by som sa začervenala. Potom by sme sa hrali na pieskoviskua Peťo, ktorý je už druhák by mi zbúral môj hrad a ja by somsrdcervúco plakala. A ty by si mi povedal, že si svoj hrad postavil premňa a to by ma upokojilo. Potom by ťa prišla mama zavolať na večeru, alety by si jej povedal, že nie si hladný. Mamina by ti povedala, že papať samusí, ale ty by si sa zaťal a povedal by si, že musíš ostať so mnou, lebokeď budeš veľký, zoberieš si ma za ženu. A môj štrbavý úsmev by tiprezradil, že tak to aj bude.
Keby sme mali trinásť, povedal by si Monče, že sa ti lúbima ja by som sa potešila, lebo ty sa mi tiež lúbiš. A by si ma pozvaldo kina jak vo filme a vytešovala by som sa, že mám chalana a že sas ním držím za ruku. Skočili by sme na kofolu a celý čas by sme sa naseba nervózne usmievali. Vonku by sme si konečne dali pusu a ja by som sačudovala, čo na tom všetci vidia, šak je to také uslintané, ale aj tak by sa mipáčilo byť s tebou. Už by som ležala v posteli, a došla by miesemeska od teba a v nej bohovská básnička. Nejde o to,o čom by bola, ale končila by sa že „lúbim ťa“. Konečne by som vedela, jakvyzerá láska.
Teraz máme toľko, koľko máme a čo je láska vieme ažpríliš dobre. Dokonca aj to, čo je koniec lásky a ako môže bolieť. Mámeodskúšané, čo dokážu hormóny a čo alkohol. Vieme, čo je to zraniťa byť zranený, aké ľahké je niečo posrať a takmer nemožné vrátiť tospäť.
A zrazu je to celé nejaké zložité.
…alebo len zbytočneriešime?
Ach bejbe, chcela by som mať znovu päť.
