Prišla som z taeba ako obvykle v stave, kedy bysom aj šróby zjedla. Moja prvá cesta viedla k chlad…, teda pardón, k sprche,samozrejme :))…No a hneď potom k chladničke.
Ako verná čitateľka článkov Mira Veselého som si vedomá toho, že po cvičení treba prijať predovšetkým bielkoviny. Tvarohovýkoláč som teda ako alternatívu večere (s ťažkým srdcom) vylúčila. Hmm…čo tumáme ďalej? Kuriatko zo včera, juchú! A čo k nemu? Bolo rozhodnuté.Jednoznačne šťavnatučké, osviežujúce kyslé uhorky. Mňam. Kura šup do mikrovlnky a ja šup do špajze.
Asi poznáte ten pocit, keď sa vám na niečo strašne zbiehajú sliny a viete,že to niečo máte určite doma, len zrazu ako by sa to vyparilo. „To nie jemožné, musia tu niekde byť“, mrmlala som si odkladajúc jeden kompót za druhým.Načo nám je toľko čalamády a marhuľových kompótov? Veď tu bola celápolička uhoriek, tak kde do riti sú? ozýval sa môj vnútorný hlas…nazvime ho prednešný deň pažravosť. Už som sa vzdala nádeje, keď tu zrazu za dvomi radmiprázdnych pohárov stál krásny, zelený a hlavne posledný pohár zaváraných „kyselýchoharkov“ (po trnafsky). Celá natešená som sa rozbehla do kuchyne, ale ukázalosa, že som sa tešila predčasne. Uhorky neišli otvoriť. No vážne, nekecám.Lyžička – nič, otvárač na fľaše – nič, otvárač na konzervy som síce neskúšala,ale pochybujem že by „niečo“. Ach jaj. Ako keby som nevedela, že s otváranímpohárov s tými starými nešróbovacími viečkami mám vždy problém. Viete ktorémyslím? Ani by som sa nečudovala, keby ich už nikto okrem našej rodinynepoužíval.
Kuriatko mi už chladlo na tanieri a ja som stálezápasila s tým nešťastným viečkom. Cítila som sa ako keď som v detstvechodila do výkladu obdivovať bárbi, o ktorej som vedela, že mi ju našinekúpia. Tiež ma od nej delilo len obyčajné sklo. „No poď, zlato,“ prihováralasom sa zúfalo viečku a v duchu zvažovala, či mám ísť otravovať mamu.Neviem či bolo horšie toto alebo čeliť jej narážkam typu „nemusela by si predspaním jesť tie oharky“. „Kto to kedy vymyslel takéto idiotské, sprosté viečkaKOMUNISTICKÉÉ,“ zrevala som, keď sa mi rúčka lyžičky zaryla do palca. (Samozrejme, tie prvé dve prídavné mená boli trochu iné.)
Na tosamozrejme prišla mama, neveriaco pokrútila hlavou a s výrazom skúsenéhoodborníka zobrala tú istú lyžičku, čo som mala v ruke. Vduchu som sipripravovala výhovorku na nočné jedenie ťažkých jedál. Zrazu sa ozvalo známepuknutie a pohár bol otvorený. Mama sa zatvárila ako MacGyver a odpochodovalanaspäť k telke. Veď sa to NEDALO! Ako je možné, že JEJ to išlo? Kde je natomto svete spravodlivosť?!
Fuuu, hneď sa mi uľavilo, keď som sa vám vyrozprávala.
P.S.: Už som po večeri. Od samej radosti som zládovala polpohára uhoriek a teraz mi je…nie najlepšie. Mamíí, prečo musíš mať vždypravdu?“
