Dnes vie, že presne tak to bolo.Ale možno také niečo zazlievať ledva sedemnástke?
Navyše bláznivej, farebnej,vždy ju spoznal už z diaľky. Zelený kabát, červenášatka, farebná etno-taška, červené ošúchanéconversky, ktoré nosila v lete aj v zime. Kúpil jej ichna prvom festivale. Už ani nevedel, koľko ich bolo celkovo - štyriletá, každé aspoň tri-štyri festy. Napadla hobláznivá myšlienka, koľko hektolitrov piva, kofoly asypaného čaju spolu asi vypili. Keď sa vždy po školestretli a zapadli do čajovne alebo Káčka a v lete do trávyv parku. Boli spolu stále – najskôr len vonku, potomuž aj doma. Ona na jeho stužkovej, on o dva roky na to na jej. Vtých dlhých šatách a zapletených vlasochbola nádherná. Všetko sa mu to vracalo. Všetko to, čonechcel nikdy dostať preč z hlavy, lebo to boli najkrajšie dniživota. Tie mu už nemôže zobrať nikto, okrem...
„Alica!“ jeho hlas znel ako volanieo pomoc. Otočila sa a podišla k nemu. „Ahoj,“ sklopila oči.Zhora videl jej trblietavé viečka. Hodili sa k čiernemuvypasovanému kabátiku, pod ktorým mala lentričko s veľkým výstrihom. Bola pekná, alenebola to ona. Už dlho nie. Chcel ju objať, len tak kamarátskyako objímal spolužiačky, ale cítil, že by to boloneprirodzené. Všetko sa pokazilo. „Tak ako škola?“začal. „Veľa skúšok, neviem čo skôr. Hm, a čo ty,robota, škola a tak?“ Chcel jej povedať, že sa má zle, žeplače po večeroch nad ich spoločnými spomienkami. Že občasmá pocit, že mu načisto šibe a už skoro navštívilpsychológa. Ale aj keby ju to zaujímalo, musela to naňom vidieť. „Máš chvíľu čas? Že by sme išli nakávu?“ nútil sa do bezstarostného tónu. Videl, že sa jejnechce, ale predsa len išla. Kráčali vedľa seba, akokedysi. Keď bola ešte jeho a on jej, zapadali do seba ako puzzle -to musel zariadiť niekto tam hore. Vtedy kráčali navlasrovnako, prepletení, zaľúbení. Teraz mlčali.Ktovie, na čo myslela. Či aspoň chvíľu na to isté,na čo on.
Bolo im fajn, popíjali kapučínoa rozprávali sa ako dvaja dospelí ľudia. Zdalo sa mu,že v tlmenom svetle sa jej trochu leskli oči. Po hodinke sivypýtali účet. „Peťo, je mi to blbé, avlastne mi to asi ani nemusí byť blbé, lebo už mámekaždý svoj život, ale... Nechápavo sa na ňu pozrel.„Už nie som sama. Mám priateľa,“ povedala. „Aha,“nezmohol sa naviac. Chcel sa usmievať, pogratulovať jej, popriaťjej všetko dobré. Namiesto toho sklonil hlavu do dlaní.„Chvíľu tak mlčky sedeli, ale nakoniec sa na ňu predsalen pozrel. „To sa dalo čakať,“ trochu kŕčovito sa usmial.„Veď si taká... krásna. O záujemcov si nikdynemala núdzu.“ Zasmiali sa. „A je to..?“ „Nie,nepoznáš ho, myslím. Spolužiak, teda z druhéhokrúžku.“ „Aha,“ prikývol. „A je na teba dobrý?Si šťastná?“ spýtal sa po chvíli. „Aleúprimne,“ zvážnel. „Si šťastnejšia ako... somnou?“
„Peťo, načo to chceš vedieť?“vzdychla. „Prosím, povedz mi to,“ zašepkal. Výrazjej tváre sa zmenil, videl, že jej to nie je príjemné.„Áno, som s ním šťastná, vlastnenajšťastnejšia v živote,“ začala. „Prepáč. Je to...iné, také reálne, naozajstné. Nie lentaká detská hra. Veď sám vieš, že medzi namito bolo všelijaké, boli sme vlastne viac kamaráti akomilenci, a...“ Čo povedala ďalej, už nepočul. Vybehol von.Zapálil si a oprel sa o stenu. Slnko mu odporne svietilo doočí, až mu začali slziť. V hrdle mal hrču z toľkejnespravodlivosti. To nemôže byť pravda, toto nie. Prosím!
Vyšla von a zastala asi dva metre odneho. Chvíľu mlčali, až to nevydržal. „Odišla si a stebou všetko - prítomnosť aj budúcnosť,“ stálepozeral do zeme. „Prosím ťa, minulosť nechaj na pokoji,“otočil sa k nej. „Ako môžeš byť taká krutá?Veď to bola láska, obrovská, krásna láska,to si predsa musíš priznať! “ kričal. Videl ako lenpokrútila hlavou a rozbehla sa na autobus. Ani sa neotočila.
(Pre istotu dodávam, nehľadajte v tom súvislosti s realitou. Možno tam sú, možno nie.)
