Je to všade okolo. Nemyslím tým len titulky bulvárnych denníkov a "časopisov, ktoré sa dajú čítať". Zahýbanie, rozchody, milenky a milenci, rozvody. Médiá sa nabalia a "celebrity" sa zvideteľnia hneď niekoľkokrát. Najskôr sa píše o novom prominentnom páre, potom o honosnej svadbe, pričom nechýba vyčíslená cena jednotlivých položiek obradu, o pár týždňov sa už objavia paparazzi fotografie a pošuškáva sa o tom, že zo šťastného manželského páru je zrazu milostný tojuholník. Nasleduje séria článkov o prípravách a realizácii rozvodu a celý kolotoč sa môže začať odznova.
Dobre, povedzme, že to nie je reálny život. Ten je predsa o niečom inom, alebo nie? Zo všetkých strán počúvam, ako sa rozchádzajú dvojice, ktoré som považovala za "skalné". Niekoľkoročné vzťahy sa rozpadajú a vznikajú nové. Tie sa zase rozpadajú atď. Dá sa vôbec veriť, že niečo skutočne vydrží navždy?
Príčiny rozchodov sú rôzne, ale často sa objavujú dôvody ako "chcem nájsť sám seba", "chcem slobodu, nechcem sa viazať", "chcem v živote niečo dokázať a to sám", "dusím sa"... Samá prvá osoba jednotného čísla. Cítiť z toho sebectvo, egocentrizmus. Ak by bola láska skutočne na prvom mieste, netrávili by sme toľko času v práci, namiesto s partnerom, nevyhovárali by sme sa na potrebu slobody, keď vieme, koľko obetovania sa, obmedzení a stresov nám často spôsobuje honba za úspechmi v zamestnaní, kariérou. Naši mi rozprávali, aké ťažké to mali, keď otec narukoval na vojnu na opačný koniec Československa a rok sa takmer nevideli. Dnes to robíme dobrovoľne. Odcestujeme si na rok do USA a partnera necháme doma. A potom sa čudujeme, že to za ten rok "ochladlo".
Moderný single-život, predmanželské zmluvy, prípadne oháňanie sa tým, že na lásku netreba žiadny "papier", to sú výdobytky dnešnej doby. Ľudia prestávajú veriť slovám, ktoré vyslovia pri oltári. Veď rozviesť sa je také jednoduché. Partneri boli, sú a budú, ale dobré zamestnanie sa hľadá ťažko.
Vždy som sa chcela raz vydať a byť s niekým "v šťastí aj v nešťastí, v chorobe aj zdraví, kým nás smrť nerozdelí." Pomaly strácam ilúzie. Koľkým z manželských párov v mojom okolí sa to podarí? Možno to znie drsne, ale zaručené je to až vtedy, keď ich rozdelí smrť a dovtedy nič iné.
Alebo je to tak, že manželstvo je prežitok a vlastne - prečo by človek nemohol byť šťastní postupne s viacerými partnermi? Som asi staromódna...
