Keď plačem, som vždy veľmi smädná. Po dotyku, pohladkaní, poprivinutí na niektorú z hrudí, v ktorých bije blízke srdce. Čosi mivtedy našepkáva daj si aspoň pohár vody.
A tak idem, držiac v ruke veľký priehľadný pohára sledujem, ako sa v jeho zárezoch lámu lúče popudňajšieho slnka.Vždy to vyzerá, že v kuchyni sa svieti, dokonca je v nej vtedypäťnásobne väčšie svetlo ako zo žiarovky.
Naplním pohár studenou vodou z kohútika. Je taká čistá,že zatúžim mať presne takú istú čistotu v hlave, nie myšlienky premávajúcesa nadzvukovou rýchlosťou hore-dole. Nie kadejaké čierne škvrny, ktoré mi v nocinedajú spať, a keď ma spánok konečne premôže, rozširujú sa, až sas výkrikom zobudím celá spotená. Vlastne aj pot je voda. Slaná voda, akoslzy.
Vstanem uprostred noci a bosými nohami prekračujemtiene na dlaždiciach. Čo ak to nie sú tiene? V noci je náš byt cudzía trochu nebezpečný. Spomínam si, ako som sa zľakla vešiaku s kabátmia klobúkom. Mala som asi šesť a myslela som si, že tam stojí vrahz filmu, ktorý som pozerala pred spaním.
Čerstvá voda špliecha do veľkého skleneného pohára – jepriezračný ako ona sama. Hltavo pijem, takmer mi zabehne. Cítim nádherný chladv útrobách, balzám na všetky rany. V reklame mali pravdu, že voda máblahodárny vplyv. Ďalším pohárom si dopĺňam zásoby sĺz. Za Mareka, za Juraja,za Doda, za Neho. A to som si myslela, že on ma pred slzami ochráni. Ponorímruku do krištáľového prúdu a pretriem si oči. Pri Koljovi mi povedal, žesom krásna, keď plačem. A to bol len film.
Je mi dobre. Konečne.
