V predchádzajúcom blogu som príbeh otca dvoch detí trochu posunul ďalej a úmyselne vynechal niekoľko krátkych príbehov z obdobia, kedy spoločné párne víkendy ako – tak fungovali, ale situácia sa neustále zhoršovala.
Jeden z nich sa odohral počas prázdnin, kedy mali deti stráviť týždeň s otcom. Tento čas samozrejme matka mohla využiť pre seba, oddýchnuť si od uponáhľaného života, nabrať novú silu do vyčerpávajúceho boja so svojím druhým ja o svoj „majetok“. V tomto prípade treba napísať skôr „nemohla“. Nemohla dopustiť, aby deti s otcom strávili príjemný čas, aby náhodou nemali zbytočné otázky, aby sa matka necítila ohrozená. Bolo treba minimalizovať spoločné chvíle a to opäť celkom sofistikovane. Aby pred svojím okolím ukázala svoju „lásku“ k deťom a súčasne demonštrovala nezáujem otca tráviť čas s deťmi. Hovorí sa tomu „zabiť dve muchy jednou ranou“.
Návod „ako na to“, je detsky jednoduchý. Keďže vedela kedy majú byť deti s otcom, naplánovala im návštevu lekárov. Nič urgentné samozrejme, nič čo by sa nedalo riešiť aj v inom čase. Samozrejme každé z detí k inému lekárovi a v iný deň. Otec mal na výber hneď z dvoch možností, čo urobiť. Jedna bola odložiť návštevu lekárov. Druhá, ísť k lekárovi spolu s deťmi. Tretia možnosť nebol jeho výber, ale... „Nemusíš sa unúvať, ja som im naplánovala lekárov a teda tam s nimi pôjdem,“ rozhodla sa matka. A tak sa aj stalo. Keďže zdravotné karty a tiež kartičky poistenca boli u matky, výber možností sa v tom okamihu zúžil na minimum. Z týždňa, ktorý mal otec stráviť s deťmi, zostali 3 či 4 dni s láskavým zvolením matky, rozdelené na viac jednodňových etáp. Starostlivá matka dokázala opäť zabodovať v očiach jej „verných“ a z otca urobiť chlapa – egoistu, ktorý nie je schopný ísť s deťmi ani len k lekárovi.
Iný príbeh, rovnaké obdobie, rovnaké postavy... Otec nevyžadoval od matky detí ošatenie na víkend, ktorý spoločne trávili. Mali u neho všetko potrebné na pár spoločných dní. Pokiaľ niektoré z detí malo sviatok, otec im kúpil drobnosť, väčšinou nejaké tričko alebo niečo, čo mohli deti využiť aj v inom čase ako počas párneho víkendu.
Pri nejakej príležitosti – tuším choroba jedného z detí, zašiel za nimi k ich matke. Obyčajná krátka návšteva, ktorej koniec bol však nepríjemný pre neho a celkom určite pre deti.
Keď sa obliekal a bol na odchode, pristúpilo k nemu staršie z detí a so slzami v očiach mu podávalo tričko, ktoré dostalo od otca k sviatku. Matka stála hneď vedľa dieťaťa a chladným hlasom opakovala: „Vráť mu ho. No tak mu ho vráť.“ Otec chvíľu nechápavo pozeral. Pochopil však veľmi rýchlo. Matka mu dala prostredníctvom detí jasne najavo, že darčeky, ktoré deti dostanú si nebudú brať domov a nebudú ich nosiť v čase, kedy sú s ňou. Bola to nepríjemná situácia, pre otca a som si istý, že oveľa nepríjemnejšia pre dieťa... Čo dodať, opäť voda na matkin mlyn. Otec prestal kupovať deťom veci, ktoré by mohli používať mimo ich „druhý domov“. Matka však rada okoliu prezentovala, aký je otec sebec, pretože nedopraje ani vlastným deťom...
A do tretice, príbeh týkajúci sa „párnych víkendov“, ktoré mu ctený súd odobril ako otcovi. V čase, ktorý mal určený, snažil sa otec venovať deťom v maximálnej miere. Dbal o to, aby tento čas strávili v pohode, aby to nebolo o tom, že „musíme“ ale „chceme“. Výlet, plaváreň, kamaráti, ... Vlastne všetky bežné činnosti ako za „starých časov“. Deťom však pribudli nové krúžky, ktoré mali počas týždňa ale aj počas víkendu a na nešťastie, každé z detí v iný deň, v inom čase a na inom mieste. No, čo sa dalo robiť. Otec sa snažil prispôsobiť víkendový program aj týmto novým aktivitám. Ak si predstavíte, že deti nie sú samostatné a nemôžete ich nechať doma len tak, že s jedným z nich by ste mali cestovať niekoľko kilometrov, zostať tam s ním dve – tri hodiny a potom sa vrátiť domov k druhému z nich, ktoré by bolo doma osamotené, je jasné, že máte problém. Síce riešiteľný, ale problém. Otec musel teda vziať obe deti v sobotu a rovnako v nedeľu. Kým jedno športovalo, s tým druhým ho čakali niekde neďaleko, pretože presun domov a opäť nazad by zabral dosť času. V nedeľu všetko prebiehalo v opačnom garde. Takže každý druhý víkend, keď mohol stráviť čas s deťmi, ich musel voziť za ich aktivitami, ktoré im naplánovala matka. Ak niekoho napadne v tejto súvislosti, že to predsa nemusel robiť, že ten víkend si mal urobiť program s deťmi podľa seba, tak by som s ním súhlasil... Riešenie sa zdá byť jednoduché, keby... Keby matka detí nečakala na príležitosť, ktorá sa chtiac-nechtiac musela časom vyskytnúť a ktorú opäť dokonale využila na to, aby ukázala, že otec je prekážkou a ona – matka „záchrankyňa“ je jediná spoľahlivá, starostlivá a zodpovedná, ktorej na srdci leží zdravý vývoj a šťastie jej detí – jej majetku.
Takže, dotyčný otec, ktorý žil sám vzal obe deti počas víkendu za ich aktivitami. Výsledok bol podľa očakávania. Ani jednému z nich sa nechcelo dve hodiny len tak tráviť čas čakaním. Nuž čo, o dva týždne vymyslel iný plán. Jedno dieťa zostalo u susedov so svojím kamarátom, kým on šiel s tým druhým na krúžok. Na druhý deň sa situácia zopakovala. Deti boli spokojné, každé si zašlo na svoj krúžok a ešte aj strávilo krátky čas s kamošom. Super, vyriešené! No, len na chvíľu. Už počas nasledujúcich dní, sa jeho manželka bola sťažovať všade a každému, kde mohla, že otec, ktorý má víkend tráviť s deťmi ich „odkladá“ k susedom. Celkom silná káva, to treba uznať.
Aby sa počas ďalšieho spoločného víkendu vyhol zbytočnej konfrontácii pred úradmi, prišla na pomoc stará mama detí, ktorú mali, dovolím si napísať veľmi rady - najmä to staršie. Musela na návštevu cestovať viac ako 100 km, ale to nebol neriešiteľný problém. Scenár víkendu podobný tomu predošlému. Otec „taxikár“, deti spokojné... Matka...? Rozhodne nie... Ďalšie sťažnosti boli v duchu, že sa otec nevenuje dostatočne deťom a „musí“ sa o ne starať ich stará mama. A musel vypiť ďalší kalich horkosti až do dna.
To sa už otec rozhodol situáciu riešiť razantnejšie. Oznámil deťom, že budú musieť oželieť svoje krúžky počas víkendu, ktorý strávia spoločne. Neboli z toho úplne nadšené, ale akceptovali to. A ich matka? Tiež, ale po svojom... Ďalšia sťažnosť na otca, ktorý podľa nej bránil deťom navštevovať krúžky, čoho následkom malo byť, že sa nebudú môcť zúčastňovať podujatí spojenými s touto ich aktivitou.
Aj tieto krátke príbehy sú časťami, ktoré patria do celej mozaiky príbehov o jednej rozvedenej rodine. O deťoch, ktoré sa manipuláciou matky stali polosirotami bez otca. Ak by ste spočítali všetky dni a víkendy, ktoré otec mohol stráviť s deťmi vďaka súdu, UPSVaRu a samotnej matke, dostanete maximálne pár spoločných týždňov z jedného roka života detí. Čo je horšie je vedomie, že nedokážete ako rodič preniknúť do „bubliny“, v ktorej deti žijú, kde sa lož stáva pravdou. A výsledok...? Stávate sa pre ne cudzím človekom, bez akejkoľvek úcty. Ak nemáte šťastie, tak aj s nenávisťou, ktorú v nich živí ten „dobrý“ rodič, pretože „ony“ sú jeho výlučným majetkom.
