Nikdy som nepísal na podobnú tému, nie som lekár, nemám patričné vzdelanie. To mi ale nebráni napísať tento blog o chorobe, s ktorou sa stretávame žiaľ, čoraz častejšie. Rád by som opísal jeden príbeh, ktorý poznám veľmi detailne. Rozhodol som ho napísať preto, lebo za posledných niekoľko týždňov som sa dozvedel o ľuďoch, z blízkeho či vzdialenejšieho okruhu známych, ktorí s touto diagnózou bojujú či bojovali, viac či menej úspešne.
Môj príbeh je o mužovi, ktorý mal v tom čase 67 rokov, ktorý lekára takmer nenavštevoval, pretože nebol dôvod, ktorého obchádzali bežné choroby ako je chrípka či prechladnutie, napriek tomu, že ho nikotínový zlozvyk sprevádzal od jeho rannej mladosti. Nikdy si nijako obzvlášť nesťažoval a na svoj vek bol vitálny a v dobrej kondícii, ktorú by mu mohli závidieť aj mladšie ročníky. Všetko sa zmenilo akoby zo dňa na deň. Začal mať problémy s prijímaním stravy až do takej miery, že bolo nevyhnutné vyhľadať lekára – gastroenterológa. Paradoxne ten ho napriek ťažkostiam, ktoré mal – stratil z hmotnosti viac ako 20%, objednal až o dva mesiace, napriek jeho, v tom čase už kritickému stavu. Keďže to bolo akútne, rozhodla sa jeho rodina vyhľadať pomoc v inej nemocnici, v inom meste. Všetko vo veľmi krátkom čase. Už prvé vyšetrenie dopadlo horšie ako všetci očakávali. Vyšetrenie vo fakultnej nemocnici odhalilo veľký nádor na pažeráku. Lekár okamžite konal a nasledovalo ďalšie vyšetrenie v špecializovanom ústave. Už v tom čase celá rodina tušila, že to nie je dobré, ale tie najhoršie správy sa dozvedeli až po vyšetrení v onkologickom ústave. Veľký nádor prerastajúci aortu, ktorý bránil v príjme bežnej stravy a obtiažne už aj tekutej. Okrem toho, CT vyšetrenie potvrdilo nález aj na pľúcach v podobe dvoch metastáz. Ťažko popísať, čo vtedy prežívala najbližšia rodina, ktorá sa dozvedela desivú diagnózu s prognózou, ktorá nedávala takmer žiadnu šancu na prežitie v horizonte niekoľkých mesiacov. O to ťažšie sa prijímala informácia od lekára, že liečenie chemoterapiou by nebolo úspešné. Prognóza – tri mesiace. Napriek tomu muža hospitalizovali a nasadili mu „liečbu“. Muž sa po niekoľkých dňoch vrátil domov. Strava, ktorú zvládal jesť boli len výživové drinky. Nič viac. Ak napíšem, že ho poslali domov umrieť, myslím, že nebudem ďaleko od pravdy.
Rodina nemala mnoho na výber čo a ako ďalej. Nerobiť nič a čakať, alebo sa pokúsiť o niečo. To niečo prišlo viac – menej náhodou. Kedysi pred mnohými rokmi istý časopis publikoval článok o lekárovi, ktorý nebol síce špecialista, ale dlhodobo sa venoval ľuďom, ktorí bojovali s rakovinou. Bola to šanca urobiť aspoň niečo. Bolo to vždy viac ako sa len prizerať. Prvá návšteva nedopadla najlepšie, keďže lekár v tom čase riešil súdny spor ohľadom svojej praxe. Pri druhej návšteve bol však prístupnejší. Po krátkom stretnutí, preštudovaní si zdravotného záznamu, dal rodine nádej. Celá liečba bola jednoduchšia akoby sa mohlo zdať. Aj keď nebola finančne nákladná, zohnať prípravky, ktoré lekár odporučil, nebolo úplne jednoduché, vzhľadom k tomu, že dané preparáty nebolo možné zohnať na Slovensku ani v Čechách. Lekár stručne vysvetlil celý postup, včítane aplikácie. Každý mesiac priebežná kontrola ako liečba zaberá. Každý mesiac v sobotu, v čakárni lekára sedelo mnoho ľudí, ktorých spájalo jedno. Viera, že lekár im dokáže pomôcť, keďže iné možnosti zlyhali. Stretli sa tam ľudia z rôznych kútov Slovenska aj Čiech, z Košíc aj Karlových Varov. Rozprávali si medzi sebou svoje životné príbehy. A verili, že existuje ešte šanca...
Tri mesiace alternatívnej liečby. Tri mesiace, ktoré mali deliť tohto muža od konca jeho života. Je to zvláštne, ale po troch mesiacoch po prepustení z nemocnice do domácej liečby, mal prísť na kontrolu do onkologického ústavu, teda v čase, ktorý už nemal byť jeho časom...
Kontrolné CT ukázalo radikálne zmenený nádor, čo do veľkosti. Neukázalo však ani jednu z metastáz, ktoré tam mali byť. Ošetrujúci lekár neveril vlastným očiam. Neveril, že spomínaný muž vôbec prišiel na kontrolu, že prišiel po „vlastných“ a podstatne vyššou hmotnosťou. To, že začal požívať tuhú stravu, považoval on aj jeho kolegovia za malý zázrak. Na jeho otázku, ako je to možné, bola odpoveď v duchu – „lepšie nevedieť“, pretože naši lekári nie sú nastavení na veci, ktoré nie sú "lege artis". Bolo by pereto ťažké niečo vysvetľovať a hľadať prípadné porozumenie.
Celé toto obdobie „liečenia“ trvalo niekoľko mesiacov, počas ktorých chodil na kontroly a CT vyšetrenia. Ošetrujúci lekár bol nadšený, ale viac vedieť nechcel.
Tento muž, ktorému lekári dávali nádej na tri mesiace strastiplného života, žil takmer dva roky plnohodnotným životom, so všetkým, čo k nemu patrí. S hmotnosťou ako pred jeho zdravotnými ťažkosťami. Dokázal bez problémov jesť ako predtým a úplne všetko. Bez ťažkostí, bez obmedzení, bez bolesti...
Dva roky len preto, že ho zradilo srdce, ktoré nikto, nikdy neriešil. Jeho dlhoročná závislosť na nikotíne, ktorej sa počas tejto choroby dokázal vzdať, si zrejme vypýtala svoju daň. Tú najvyššiu...
Tento príbeh, ktorý som napísal, poznám skutočne dobre. Prežíval som ho so svojim otcom takmer dva celé roky. Nerozhodol som sa ho napísať preto, aby som akokoľvek znevážil prácu lekárov. To v žiadnom prípade, dokonca som im vďačný za ich otvorenosť a priamosť v čase, keď sme hľadali u nich pomoc. Píšem ho preto, že niekedy sa možno pomôcť dá, aj keď sa zdá, že veci sa javia ako definitívne a s nezvratným koncom. Pokiaľ ani lekári pomôcť nedokážu, nezostáva veľa možností. Niekedy aj malá iskierka nádeje dokáže veci zmeniť. Pokúsiť sa urobiť viac ako len čakať, môže priniesť neočakávané.
Píšem ho, ale aj ako poďakovanie lekárovi, ktorý môjmu otcovi pomohol prežiť mnoho mesiacov a užívať si tak čas, ktorý akoby „dostal naviac“.
