Ten pohľad na bielu krásu utlmil vo mne smútok a nostalgiu za starým otcom. Odvtedy sa vždy teším na prvý sneh...Vnímam ho ako liek na smútok a všetko negatívne. V živote stačí málo, aby človek bol šťastný.Milan Rúfus napísal jednu krásnu báseň, ktorá sa hodí k tomu, čo som napísal. Sneh Keď umrel otecv bielych húfoch padaldo ticha v dome ešte tichší sneh.Tak padal, že už nepadal,len sa vkrádal a prikrýval náš zamrznutý smiech. A jeho mäkká hluchonemá vravaobletovala moju tvár:že navždy, navždy čosi zasypávazávejom, čo už nerozhrnie jar, pre zimu, v ktorej všetko na kosť tuhnea len tá kosť už hline odolá,ostatné leží na dne suchej studne,z ostatného je hŕstka popola.- Všetko, i náhla bolesť ide ďalej.A vzdialené už mäkšie udiera.No vždy, keď padá sneh,v tej ríši neskonalejmi ešte tichšiektosi umiera.
22. okt 2013 o 12:15
(upravené 22. okt 2013 o 12:58)
Páči sa: 0x
Prečítané: 569x
Sneh od roku 1996 vnimam inak
Často spomínam na záver roku 1996. Vtedy po ťažkej chorobe zomrel môj starý otec. Pohreb mal tesne pred vianocami. V deň pohrebu bola obloha ťažko zatiahnutá a padal hustý a mrazivý dážď. Atmosféra bola o to smutnejšia. Podvečer začal padať sneh. Za chvíľu sa okolie zmenilo na nepoznanie. Krajina ako z rozprávky o snehovej kráľovnej.
Rudolf Fábry
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
