Každé ráno idem pešo na vlakovú stanicu. Mám to oddychových 20 minút ľahkým krokom, len sám pre seba. Cesta vedie aj okolo veľkej vykosenej lúky, na ktorej často psíčkari venčia svoje psy. Idem si cestou a za sebou počujem cinkanie. Zvyčajne ma na tom úseku obieha známy na bicykli, tak sa teda uhnem stranou. Cinkanie neprestáva, cyklista ma neobieha. Otočím sa. Za mnou, asi v trojkrokovom odstupe ide pes. Hnedosrstý labrador. Pozerám naňho, on na mňa. Rozhliadam sa, či neuvidím , alebo nezačujem majiteľa. Nikde nikto. Psovi na krku visí zelená očkovacia známka, ktorá cinkala. Dobre živený a boky ešte mokré od vody z blízkej rieky.
Počkám, či si psa niekto nezavolá. Pes si sadol tiež. Čakáme. Nikto sa neozýva a mňa začal tlačiť čas. Pohol som sa teda za svojim cieľom. Pes vykročil za mnou, dobehol ma a v kroku na mňa pozerá s otázkou, či môže ísť so mnou. Len som mykol plecom, že mne je to jedno. A tak sme si kráčali ulicou. Držal sa po ľavom boku, maximálne 2 kroky vpredu alebo vzadu. Evidentne naučený. Na prechode pre chodcov na mňa počkal. Pozrel doprava, potom doľava a vykročili sme.
Došli sme sme takto spoločne na vlakovú stanicu. Známy mi hovorí, že mám pekného psa. Ja mu na to, že nie je môj. On zas, že vyzerá že celkom je. Na stanici sa pes, po tom, čo ja som zastal, odpojil a šiel pozrieť okolie. Pri tej príležitosti ocikal prvú lavičku v poradí, okolo ktorej šiel. Stál pri nej jeden pán, čo sa na to pozeral a agresívne ma oslovil, že sa mu to rozhodne nepáči. Na čo som mu taktiež rovnakým tónom odpovedal, že sa to teda rozhodne nepáči ani mne. Pán sa zarazil, pozerá na mňa, na psa, na mňa a ja mu hovorím, „To nie je môj pes!“. Pozrel na môjho kolegu. Ten sa okamžite ohradil, že ani on nie je majiteľom. Pes sa medzi tým vybral pozrieť okolie, vošiel do miestnosti výpravcu, pozrel vedúceho stanice. Pán mi hovorí, že sa pes asi zatúlal. Pozerám naňho...no asi... Ja som spravil pokus zavolať známu, čo tieto veci rieši, ale nezdvihla a tým pádom to celé pre mňa skončilo.
Pán to ale tak nenechal. Zdvihol telefón a zavolal 18 188, čo je linka na železnice. Chvílu čakal na spojenie, potom mu asertívna pani vysvetlila, že ona mu s tým nepomôže, železniční policajti tiež nie. Nech si zavolá zeleným policajtom. Dobre. Vytočil teda 158. Operačný ho vypočul a obratom ho poslal na mestkú políciu. Pán si povzdychol a zavolal 159. Tam ho najprv operačný obracal, nech popíše stanicu, kde to je a či je pes ešte tam. Pán teda povedal čo mal a operačný mu na to, že ak je pes ešte na stanici, tak oni k nemu nemôžu prísť, lebo to patrí pod železnice. Nech si zavolá na železničnú linku. Kruh sa nám uzavrel. Hlava 22 sa dokonala a nikto nechcel prevziať zodpovednosť.
Pán sa nedal odbiť a vraví, že ho poslali na 159. Tak mu operačný od obecnej hovorí, nech teda zoberie psa, vyjde s ním pred stanicu a tam počká na príchod policajtov. Lebo kým to takto nebude, tak hliadku nepošle. Prišlo mi to absurdné. Prečo by to mal ohlasovateľ akože robiť. Chytať cudzieho psa a niekam ho vodiť a navyše ako?
Z ampliónu sa ozvalo hlásenie o príchode vlaku. Pán ešte chvíľu neveriacky pozeral na telefón, zložil a vykročil k vlaku. My taktiež a pes na nás pozeral z peróna. On sa rozhodol nenastúpiť. Ako to s ním dopadlo, netuším.
A ja mám k tomu dve otázky.
o Naozaj nemôže mestská polícia zasahovať na pozemkoch a budovách patriacich železniciam?
o Ak platí predchádzajúci bod, prečo teda mestká polícia rozdáva papuče na pozemkoch a parkoviskách patriacich železniciam.
