Vo chvíľach, ked si prehrávam spomienky, pády a víťazstvá, som pochopil, že na vysokej škole ma naučili veľmi dôležitú zručnosť. A tou jest, rozpoznať, kedy sa na vec vysrať.
Nie že nejako zachovať, počkať kým sa zmenia podmienky, odložit. Nie. Jednoducho kapitolu uzavrieť a posunúť sa ďalej. Bolo to niečo, čo mi začalo neskutočne šetriť čas a energiu na dôležité úlohy. A nešlo pri tom len o školné záležitosti. Vzťahy, priateľstvá, prvé zamestnanie. To všetko sa v pestrej a rozmanitej forme zrazu stretlo v relatívne krátkom čase a na malom priestore. A logicky to viedlo k tomu, že sa nedalo mať všetko naraz.
Na začiatku to bolo ťažké. Predsa len tradicionalizmus, stereotypy, tak ako aj historické nánosy: „jedno zamestnanie, jedno bydlisko, jedno úbohé políčko, ale moje!...“ tak nejako nútili človeka, nič nemeniť a držať si to čo má. Nuž, mne to nefungovalo.
Teraz si uvedomujem, že väčšinou to bol taký ten blbý pocit niekde v bruchu, alebo vzadu v hlave malý hlások, ktorý mi oznamoval, že niečo nieje v poriadku. Kým som sa nenaučil, čo znamená, často som ho potláčal. Skoro vždy to viedlo len k vlastným výčitkám, nepokoju a v extréme k depresiám. Ak človek nedospeje k rozhodnutiu odísť, racionálnou voľbou, tak toto je rozhodne signál, ktorý by už mal zvážiť. To je ten bod, kedy odísť.
Ja viem, jednoducho sa to povie, ale ťažšie spraví. Ja tomu hovorím, skočiť. Neexistuje nič, ako prechodná doba, postupné odchádzanie, idem ale.... Nie, existuje len rozhodnutie a odchod. Ľudia v sebe často nenájdu dosť energie k tomuto skoku. Podľa mňa je to v motivácii. Často sa totiž ohliadajú na to, čo všetko stratia. To je bremeno, ktoré ich ťaží. Lenže ak už niekto dospel do bodu že pochopil, že má odísť, tak pochopil, že to znamená, že to čo stratí teraz, je menej, než to, o čo určite v budúcnosti príde.
Je to ako s ranným vstávaním, keď ma zobudí plný mechúr. Mne je v posteli dobre, von je zima a mne sa nechce spraviť tých pár krokov k mise. A tak zažmúrim oči a ešte zaspím. Samozrejme, že sa mechúr ozve znova, ale intenzívnejšie a ani kvalita spánku už nieje taká dobrá. Môžem to skúsiť zopakovať ešte raz. A možno ešte raz. Lenže, raz ten bod proste príde, kedy budem musieť vstať a ísť. A ešte stále bude zima a ja budem podráždený kôli zlému spánku a mechúr bolí na prasknutie.
Najrozumnejšie je, pri prvom náznaku vstať a proste ísť. Netreba sa pozerať dozadu na teplú postel. Treba sa upnúť k tomu, čo získam v budúcnosti. Tam sa nachádza energia potrebná k skoku a tiež v pochopení, že aj tak to raz budem musieť spraviť. Ak nechcem trpieť viac, ako teraz. Nuž a keď prídu výčitky, melancholické spomienky alebo záchvaty paniky, treba len počkať. Život ide ďalej a s novými rozhodnutiami prichádzajú nové zážitky a nové možnosti. Určite to pominie, pretože to prekryjú nové zážitky, ktoré rozhodnutie prinesie.
Celý tento článok zhrnula Angoulême zo Zaklínača do jednej vety: „Chlap by mal vedieť, kedy buď začat srať, alebo vypadnúť z kadibudky“.
Ak chcem niečo niekdy svoje deti naučiť, tak to rozhodne bude schopnost rozpoznať, kedy je čas odísť a nebáť sa skočiť.
