Dnes sa konečne dostávame k filmom samotným!! Hurá!!! Pod hlavičkou „Grindhouse filmotéka“ sa budeme stretávať s filmami, ktoré boli premietané v New Yorku na 42nd Street počas existencie grindhouse kín.
Boli časy, keď človeku stačilo pozrieť, aký nový film je s Van Dammem či, ja neviem, Bruceom Willisom, alebo v požičovni kuknúť na obal nejakého nového filmu a stačilo to. No akonáhle som sa začal venovať filmu vážnejšie – kedy som sa začal stretávať s menami režisérov, hercov, spoznávať nové žánre atď. a nachádzať tituly, o ktorých sa mi takých 20-30 rokov dozadu ani nesnívalo, nastúpilo to pravé nadšenie.
Osobne, keď začínam niečo spoznávať, tak sa snažím hľadať to najlepšie, čo žáner (hudobný, filmový, knižný) ponúka. Ako sa vraví, doba je rýchla, život krátky a tak niet dôvod strácať čas s druhotriednymi či treťotriednymi záležitosťami (aj keď… čo si budeme hovoriť :) ).
A tak som začal sledovať odporúčania znalcov a expertov na film, pozerať rôzne rebríčky popularity, a čuduj sa svete, Suspiria sa pravidelne objavovala ak nie na samom vrchole mnohých rebríčkov, tak minimálne v prvej päťke. Čo je, uznajme, dôvod, prečo si daný film pozrieť.
Keďže spomínaný film je pomerne ľahko dostupný v rôznych verziách (u mňa v podobe DVD od vydavateľstva Anchor Bay, čo bola dlho najlepšia verzia, až do vydania 4K Blu-Ray disku od Synapse Films), tak som si v jednej pekný večer sadol k telke, tešiac sa na super filmový zážitok.
No, ehm...poviem to takto. Super filmový zážitok sa nekonal, film som zhruba v jednej tretine vypol. A poviem vám prečo, ale najskôr trošku odbočím.
Existuje čosi ako lineárny (teda priamočiary) príbeh a tzv. nelineárny. Prvý je vlastný v podstate každému filmu, kde sa čosi začne, postupuje a nakoniec končí, napr. v klasických kriminálkach, kde na začiatku máme zločin a postupným vyšetrovaním sa na konci dopátrame k patričnému zloduchovi. Nelineárny príbeh? Stačí spomenúť Tarantinov Pulp Fiction.
Sú režiséri, ktorých filmové príbehy sú často označované za nelineárne, no ak by ste sa spýtali mňa na názor, ten je viac-menej otvorene úprimný: daní scenáristi skrátka nedokážu napísať dobrý scenár, ktorý by mal hlavu aj pätu, a preto to maskujú takýmito bludnými označeniami, prípadne ako „nočnú moru“ či „horúčkovitý sen“ (to je vlastné hlavne Jesúsovi Francovi, ale tak zase uňho to bolo snáď pravidlom a vôbec to nevadí, no to je opäť na inú tému).
Tvorba režiséra Daria Argenta rezonuje vo svete kultových filmov už viac ako 50 rokov, ale hoci vlastním niekoľko jeho filmov, doteraz som si dal námahu zhliadnuť len jeho režisérsky debut L'uccello dalle piume di cristallo (The Bird with the Crystal Plumage) z roku 1970. Takto zvyknem totiž fungovať – pekne od Adama, teda od začiatku filmografie. Keďže sa tomuto filmu budeme jedného dňa venovať úplne, napíšem zatiaľ toľko – napriek pár dobrým scénam (ktoré sú spomínané prakticky všade) film ako taký...videl som, prežil som, netúžim ho vidieť znova. Asi tak.
No ale vráťme sa späť k Suspirii. V roku 1977 mal Argento za sebou – okrem už vyššie spomínaného debutového filmu – aj snímky ako Il gatto a nove code (The Cat o’ Nine Tails, 1971), 4 mosche di velluto grigio (Four Flies on Grey Velvet, 1971), Le cinque giornate (The Five Days, 1973) a predovšetkým všade oslavované giallo Profondo ross (Deep Red, 1975), takže skúseností v podstate viac ako dosť.
Priznám sa, osobne ma mrzelo, že som Suspiriu na prvýkrát „nedal“. Veď ako sa mi nemôže páčiť niečo, čo všetci oslavujú ako niečo prevratné? Tak som si sadol zase o nejaký ten čas k telke a pustil som Suspiriu opäť. Druhýkrát to musí vyjsť.
Ale chyba lávky. Suspiria ma nezaujala ani na druhýkrát a v podstate som bol rozhodnutý už to viac neskúšať, ako som písal vyššie, človek nemá toľko času, aby pozeral filmy, ktoré mu nič nehovoria.
No tento víkend som sa nakoniec prinútil Suspiriu dopozerať - a to len kvôli tejto rubrike - a prečítal som si aj mnohé recenzie na IMDB, pričom som s úľavou zistil, že evidentne nie som sám, kto má na tento taliansky supernatural horror taký názor, ako mám.
Samozrejme, negatívne (alebo, nazvime to, nie tak pozitívne) recenzie sú prevažované oslavnými ódami na daný film, ale pri ich čítaní mám občas dojem, že sme s daným recenzentom sledovali úplne odlišné filmy.
Poďme teda k samotnému snímku. Prvé, čo človeku udrie do očí – v podstate už v samotnom úvode v scéne kedy sa Suzy Banyon blíži k východu z letiska – je hra s farbami (a farebnými svetelnými filtrami), čo je v podstate celý leitmotiv filmu. Nie zle, ale to už tu priniesol Mario Bava v "The Planet of the Vampires" (1965), 12 rokov pred Argentom. Ale dobre, stále je to pozitívum.
Druhé pozitívum je soundtrack, ktorý obstarávajú talianski progrockeri Goblin. Pár ľudí sa sťažovalo na obohranosť motívov počas filmu (v podstate ide asi len o 2 či 3 motívy dookola), no osobne mi to vôbec nevadilo, vzhľadom na to, že občas počúvam aj industrial a podobné žánre, kde opakovanie motívov nie je zriedkavosťou, takže som zvyknutý.
Čo však je na škodu veci, je zvuková nevyváženosť. Aby som v kuse uberal a pridával hlasitosť (podľa toho, či znejú dialógy alebo hudobný podmaz)...to čo za zvukového diletanta toto mixoval? Toto je z technickej stránky veci asi to najväčšie negatívum.
No a poďme k príbehu. Ten je v podstate jednoduchý. Suzy Banyon (Jessica Harper) je americká tanečnica (baletka), ktorá prichádza do Nemecka študovať v prestížnej tanečnej škole. Postupne ale zistí, že v spomínanej inštitúcii nie je všetko kóšer – a prostredníctvom deux ex machina (lebo nemám dojem, že mi ten moment, kedy sa k tomuto dopracuje, nejako unikol) príde k záveru, že škola slúži ako zásterka pre brloh bosoriek. No a po zvukovom i vizuálnom vrchole zo školy, ktorú zachvacuje požiar, uniká. Tu tiež treba podotknúť, že tesne predtým sa tiež nevysvetliteľne dostavil moment, kedy sa Suzy vyjasnila dôležitá nápoveda k vyriešeniu záhady (modrý iris). Ako vravím, logiku a súvislosť deja Argento nejak nerieši.
Toľko v skratke k príbehu. Celý film v podstate stavia na atmosfére, občas síce nevysvetliteľnej, než na príbehu, čo v je viac-menej Argentova parketa, ale niektoré scéne...budem asi cynický, ale ak ma prenasleduje nejaký maniak s britvou, tak zavretá za dverami zo západkou sa rozhodne nebudem štverať do okna, ale držím kľučku ako o život (doslova). Ale kdeeee...priateľka našej hlavnej hrdinky sa presne takto nelogicky zachová, aby následne padla do hromady drôtu. Nie žiadneho žiletkového (som pozeral dobre), klasický normálny drôt, v ktorom sa dotyčná metala, ako keby neviem čo. No neviem, vyznelo to totálne infantilne. A to niektorí hovoria v súvislosti s dejom tohto filmu o „brutálnych vraždách“ – dobre, bavíme sa o roku 1977, ale predsa len...
Ale keď sme spomenuli atmosféru. Skvelá scéna na obrovskom námestí so slepým Danielom a jeho vodiacim psom a pekný expresionistické exteriéry tanečnej školy. Ale aby som tento film hodnotil ako nejakú špičku horroru, alebo ako viacnásobného opakovania hodný snímok – to si musíte robiť srandu…
Z hereckého obsadenia spomeniem len tri postavy, ktoré sú pre mňa najzaujímavejšie, a to mladý Udo Kier (v úlohe Dr. Franka Mandla) a dve legendárne herečky: Joan Bennet v úlohe šéfky tanečnej školy, Madame Blanc, a Alidu Valli ako Miss Tanner, ktorá tú rigoróznu Nemku zahrala snáď lepšie, ako by to dokázala rodená Nemka.
Ako som spomenul v úvode, Suspiria sa na plátne grindhouse kina – v tomto prípade šlo o kino Lyric – objavila 1. mája 1978.
Pozn.: Fotografie pochádzajú z filmu alebo boli nájdené na internete. Copyright, samozrejme, patrí ich autorom.
