V ordinácii stáli dospelá dcéra s o niečo dospelšou mamou suplakanou tvárou, v rukách hnedá taška. Dorozprávali sa s doktorom, vyšli von, z tašky vyložili na trávnik maléhopekinéza a telefonovali... že tento lekár je úplne iný ako ten, čo tamboli predtým a že je to niečo iné ako bolo pôvodne diagnostikované, niečooveľa vážnejšie, že lekár navrhol okamžitú operáciu, že ešte musia odniesť krvna rozbor a potom sa uvidí. Psíčka dali späť do tašky, prisadli si ku mnena lavičku a začali hľadať vreckovky. Dala som im svoje a dúfala, žeja ich nebudem potrebovať. Odišliodniesť krv do polikliniky. Čikušku medzitým doktor uspal a pripravoval juna rontgeny ušných dutín, ktoré jej potreboval spraviť. O chvíľu volaliz polikliniky naše výsledky. Medzitým sa vrátila aj mama s dcéroua o ďalšiu chvíľu volali aj tie ich. Tie naše boli okej, tie ich zlé.
Lekár vyšiel za nimi s veľmi zlými správami a potomboli obe už len uplakanejšie. Som presvedčená o tom, že sa im aninesnívalo o tom, že by mohli domov odísť bez psa, pôvodne predsa išloo banalitu, mali dostať lieky, prinajhoršom mal ich pes podstúpiť operáciua ony si ho mali zobrať domov. O týždeň, o dva mal byť fit... Psíkasi odniesol lekár dozadu, ony odišli ... Vybrať peniaze, upokojiť sa, zmierniťšok... Neviem presne. Ja som stále čakala striedavo v ordináciia v čakárni.
Počula som, ako posledný krát zaskučal, keď dostal injekciu.Mama s dcérou odišli domov s prázdnou hnedou taškou.
Odkedy máme Čikitu, nikdy na tom nebola tak zle, aby som samusela zaoberať myšlienkou na „koniec“. V podstate som sa nemusela ani vtedy,riešili sme predsa problém s uchom a bola veselá a aktívna ajkeď s vykrivenou krčnou chrbticou ... nič z toho predsa neimplikuje umieranie.Len to zaskučanie. Počujem ho úplne jasne, mám ho uložené ako empétrojku... asiv hrudi. Povedala som si, že čokoľvek by sa stalo a akokoľvek by mato bolelo, chcem v poslednej chvíli držať svojho psa v náručí.
Objektívne je to možno jedno, možno si psík ani nestihneuvedomiť o čo ide, jednoducho ho jemne drží v rukách niekto cudzí,jemne ho položí a...zaspí.
Čikita vždy zaspáva „ukotvená“. Jednoducho sa musí niečohoalebo niekoho dotýkať aspoň papuľou. Podľa mňa to potrebujeme všetci, máloktozaspí len tak v priestore, minimálne sa zakryjeme a mnohí potrebujemestenu, chrbát partnera alebo napríklad plyšového maca, aby sme mali pocitochrany –„ukotvenia“. Takže preto. Preto som vďačná za to, že som pochopila, žeak by došlo k „nutnosti“, budem sa vedieť rozhodnúť, kde mám stáť. Chcem, abybola Čikita „ukotvená“ a v bezpečí.
(Píšem, ako to vnímam ja a v žiadnom prípade NESÚDIMtie dámy. Každý má individuálny vzťah k svojmu psovi a v danejchvíli cíti a urobí to, čo unesie.)