...cesta je cieľ :) ale nie také tie cesty do kopca, ktoré nemôžem ukončiť vtedy, keď chcem :) Zoznam autorových rubrík: O ČIKITE, Agility, Súkromné, Nezaradené
Spolu s Jergušom máme za sebou skoro trojmesačné dobrodružstvo. Občas sa mi v každodennostiach a rutine zdá, že sa vlastne nič nedeje, ale deje :) Okrem bojov so sopľom a refluxom a trochu s oblečením, do ktorého treba strčiť ručičky, sa môže Jerguš pochváliť len víťazstvami a pokrokmi. Aha:
Teda, nie že by sa neusmieval aj predtým, ale teraz sa už neusmieva náhodou ale celkom presne - na nás :). Zatiaľ nemáme fotku toho najpresvedčivejšieho úsmevu, ale myslím, že sme na dobrej ceste.
S radosťou všetkým oznamujem, že 10/9/2008 o 15:20 sa narodil náš syn Jerguš (3600g, 51cm). Takže ako povedal ocino: Odkedy ste prišli domov z nemocnice, som strašne spokojný, lebo už vlastne máme všetko.
Náš agility klub organizoval preteky, takže sobotu som mala stráviť tam. Peter zostal doma a mal dve hlavné úlohy - starať sa o Čikušku a kúpiť si slušné topánky, aby sme večer mohli vyraziť na koncert do filharmónie. Keď som prišla domov, skoro som spadla z nôh :) Vážne. Čakali ma minimálne dve prekvapenia.
Zozimilo sa a slniečkový obdĺžnik na zemi už nestačí, Čikuška asi cíti, že k slnku treba byť o niečo bližšie :)
Vonku je ráno fakt kosa, ani Čikuške nie je všetko jedno. Pĺzne o dušu, snaží sa čo najrýchlejšie zmeniť srsť, aby jej bolo teplejšie, ale aj tak. Dopoludnia nám do kuchyne svieti slnko a na podlahe vytvára obdĺžnik - presne taký ako okno. Po dlhej rannej víkendovej prechádzke si Čikuška ľahne presne tam a vyhrieva si vyzimené bruško :) Keď sa k nej priblížim, zobudí sa, veď je to strážny pes. Nepohne sa, len zodvihne oči a začne vrtieť chvostom :) ...
Vrátila som sa do ordinácie veterinára, bola som preč len asi pätnásť minút - v blízkej poliklinike odniesť Čikuškinu krv na rozbor.
Želám si pre Teba hlavne dosť síl a odvahu. Zdravie samozrejme. Radosť, spokojnosť... a šťastie...
Žijem teraz trochu smutné a ustarostené dni, lebo Čikita má zas nejaké vážnejšie zdravotné problémy, tak som sa rozhodla spraviť radosť sebe a snáď aj niekomu ďalšiemu :). Tieto fotky mi pripomenuli zopár maličkostí, z ktorých sme sa tešili, ktoré sme objavovali a mali radi - my aj Čikuška, v čase, keď bola ešte nová.
...o tom, že si to s tou agility vôbec nevymýšľame :) a myslíme to vážne. S nasadením života :)
O agility sa mi ani nesnívalo. Vážne, keď som rozmýšľala o kúpe psa, myslím že som ani nevedela, že existuje. Nedávno som našla nejaké fotky z výstavy v Nitre, kde sme sa boli pozrieť, keď bola Čikita asi polročná a zistila som, že sme odfotili aj ukážky agility - dokonca beh nášho súčasného trénera :)
O koreňoch mojej hyperprotektivity a o tom, prečo niekedy balím psa do bledomodrej deky.
...to našťastie netuším. Ale predpokladám, že fakt stojí za to, keď sa naše najodvážnejšie psy odhodlali odkusnúť si ho priamo z náhrdelníka ľudožrútky, ktorej sestra si so sebou priviedla aj statného uloveného belocha a obe teda vyzerali (aspoň spočiatku :) riadne hrozivo.
O tom, ako sa šteňa dostalo do postele aj napriek tomu, že tam samo nedokázalo vyliezť a napriek tomu, že sme sa JASNE dohodli, že NÁŠ PES v posteli spávať NEBUDE.
Ako to bolo ešte pred tým, než sme boli TRAJA.
