Na cvičáku sme boli prvý krát niekedy začiatkom marca 2007 (chceli sme pôvodnelen individuálny výcvik základnej poslušnosti, ale keď nám to tak "superišlo"... :). Čikuška oslávila v apríli druhé narodky, takže na žiadne"ohýbaj ma mamko, dokiaľ som ja Janko" sme sa už nemohli spoľahnúť.Čikita už nebola nijaký "Janko" a so skočkami sa ona teda NEMALA vpláne SKAMARÁTIŤ. Ja som zase NEMALA v pláne NÚTIŤ ju do aktivity, ktorá malabyť ZÁBAVOU.
Čo sme teda spočiatku mali? Nechuť na strane psa, diplom z psychológienastrane psovoda (čiže všelijaké tie humanistické teórie výchovy a inévýrazne praktické veci :)) plus "som neobratná" a "kavalieri sú pomalí"a "Benovi to ide lepšie a hlavne vidno na ňom, ako ho to baví" a plnýklub teriérov, ktorých vlastne "len vypustíte z auta a oni si sami tenparkúr postavia, očíslujú a odbehnú v "ultraúžasnom" čase bez chyby abudú chcieť behať ďalší a ďalší a ďalší..." Čo sme NAŠŤASTIE ešte mali?Obrovskú radosť zo spoločnej cielenej aktivity a maličkých pokrokov,podporutrénerov a nových kamarátov (ja) a trpezlivosť (tréneri) a ochotupracovaťkvôli tomu, že ma Marcela ľúbi a "pamlsky" a rôzne loptičky aRUKAVICU :) (Čikita).
Nenastal nejaký ZLOM, skôr len spoločne postupne objavujeme veci, ktoré smepredtým nevedeli a myslím, že nám bránili posúvať sa ďalej. Že možno nie somfatálne neobratná (JA), že Čikita vôbec nie je pomalý pes (JA), že rýchlosťpokrokov je individuálna, vo veľkej miere závisí odo mňa a že nevyhnutne musímsvoje ambície prispôsobiť tempu psa (JA), že spoločné behanie cez prekážky je"supercool" (Čikita), že látkový tunel nie je vôbec hrôzostrašný(Čikita), že nevyhnutne musím sledovať čo robí Marcela (Čikita), že kruh jeKRUH a nemôžem skákať cez retiazku (Čikita)... a všeličo iné.
Toto sú naše prvé fotky z cvičáku:
