Včera som si zase uvedomila krásu Prahy. Bolo to na mojej večernej ceste z práce. Nie, nepracujem na Václaváku. A nešla som ani popod Orloj, a ani po Karlovom moste. Neprechádzala som popri Vltave a nemala som to ani krížom cez hrad. Išla som autobusom z jednej pražskej okrajovej časti, také menšie zapadákovo na kopci a pritom stále v metropole.
S Prahou som bola spätá neustále. Veď pár rokov z môjho detstva to bolo naše hlavné mesto! Najprv to bolo "pracovisko" mojej mamy, neskôr sa tam vybral môj brat študovať. K tomu sa pridalo pár krátkych náštev a už si ma získala. Vždy ma na nej niečo fascinovalo. Nebola to už Bratislava. Úzke uličky, starodávne budovy, pre mňa vtedy neskutočný počet mostov. Čakanie na orloj. Sledovanie maliarov na Karlovom moste. Práve v Prahe som sa prvýkrát vozila v električke.
A potom som sa do Prahy dlhší čas nedostala. A keď sa mi to podarilo, musela som zostať stáť v nemom úžase s otvorenými ústami. Praha sa stala západom. Musela som sa predierať v dave turistických sprievodcov, aby som znova zahliadla umelcov, ktorí akoby boli k tomu Karlovmu mostu prilepení. Tie krásne úzke uličky posiate teraz suvenírovými obchodíkmi. Nie, nebola som z toho nešťastná, alebo znechutená. Ale po pár rokoch strávenými výletmi akurát tak do Bratislavy som bola užasnutá. Užasnutá, že kedysi moje hlavné mesto sa dostalo tak ďaleko (narozdiel od môjho terajšieho hlavného mesta). Nie, týmito riadkami nechcem haniť Bratislavu, aj tam sa nájde pár pekných miest. Ale, kto bol v Prahe pochopí, kto nebol, nepochopí.
Keď bývate v niektorej z okrajových štvrtí Prahy, zdá sa Vám to ako normálne panelákové sídlisko. A potom, keď vstúpite do centra toho istého mesta, po polhodinovej ceste metrom, máte pocit, že ste veľmi ďaleko, ale pritom v tom istom meste. A keď cítite tú pravú pražskú atmosféru uvedomíte si, že Praha je západom. Že Praha sa stala súčasťou niečoho veľkého. A pritom sa tu aj tak cítite ako doma. Keď sa predierate tými davmi maličkých šikmookých ľudí s foťákmi napĺňa vás istá radosť. Radosť z toho, že aj vy ste súčasťou tohto všetkého.
Áno, včera som si zase uvedomila krásu Prahy. Bolo to na mojej večernej ceste z práce. Nie, nepracujem na Václaváku. A nešla som ani popod Orloj, a ani po Karlovom moste. Neprechádzala som popri Vltave a nemala som to ani krížom cez hrad. Išla som autobusom z jednej pražskej okrajovej časti, také menšie zapadákovo na kopci a pritom stále v metropole.
A vtedy som si to znovu po dlhom čase všimla. Zbadala som v diaľke svetlá. Svetlá veľkomesta. Nie stovky, ale tisíce, možno milióny. A to bolo to, čo si ma ako dieťa získalo. Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď som prvýkrát v živote prekonala ten kopec a v diaľke zbadala tie milióny svetiel. Svetiel, ktoré nemali začiatok, ani koniec. Boli jednoducho všade. A bolo to.. krásne. A stále je.
