Verím tomuto výroku. Častokrát neviem používať slová. Normálne sa divím, že mi občas niekto na blogu povie, že viem písať. Na to, čo naozaj cítim a preháňa sa mi v hlave vždy ťažko hľadám slová. Ale pritom tichá osôbka teda nie som :). Neviem, či len ja som taká divná, alebo to pociťujú viacerí.
Viem však, že slová sú veľmi silný prostriedok. Je to až neuveriteľné, ako pár písmenok vie zmeniť celý deň. Vedia nás potešiť, rozosmiať, pozdvihnúť, pochváliť. Ale na druhej strane vedia aj vedia aj ublížiť, rozplakať, odradiť alebo schladiť a stiahnuť naspäť na zem.
Tak to bolo aj minule, keď som na jednu otázku dostala odpoveď "Áno, si." dovtedy by som si nikdy ani len nepomyslela, že dve slová vedia tak ublížiť. Tieto obyčajné, nevinné dve slová mi pokazili na večer moju celodennú skvelú náladu. A bola to odpoveď, na otázku, či som náročná, keď chcem mať blízkeho kamaráta, ktorému sa budem môcť so všetkým zdôveriť a on nebude chcieť posunúť náš vzťah do nejakej vyššej roviny... Nezdalo sa mi to ako náročná podmienka, ale pre niekoho asi áno. No čo už. Predýchala som to. A aj tak si nemyslím, že som náročná. Ale vtedy to bolo ako rana pod pás.
Ale na druhej strane, ma neskutočne vie potešiť, ako keď mi dnes človek, ktorého v podstate vôbec nepoznám povedal, že som úžasná. Tiež len obyčajné slovo a predsa dokáže, aby som sa vznášala aspoň pár centi nad zemou. A aj keď takéto slovo nie je myslené úplne tak vážne, dokáže potešiť. A vylepšiť náladu. A netreba to ani ďalej rozoberať.
Niekedy je menej viac. A to platí aj pri slovách. Nie vo všetkých situáciách, ale platí. Preto radšej vážme to, čo vyslovíme. A potom stačí jedno slovo namiesto niekoľko-stranovej ódy a deň nás všetkých je zase o niečo krajší.
